Dve slávne publikácie

Jedným dôsledkom nefunkčného vedeckého publikačného systému je, že vedci publikujú kopu odpadu, ktorý by úprimne povedané nemusel uzrieť svetlo sveta. Tento fenomén je paradoxne produktom exkluzivistického peer review, v ktorom je publikačný priestor obmedzený. Vedci sa snažia publikovať čo najviac, najrýchlejšie a v renomovaných časopisoch. Publikácia sa stáva komoditou samou o sebe a nie prostriedkom komunikácie, čo bol jej pôvodný cieľ. Vedci publikujú viac, zároveň nemajú čas čítať toľké publikácie. Ťažko zhodnotiť prácu iného vedca ak ju nepoznáme. Musíme tak použiť rôzne heuristiky, aby sme zhodnotili jeho akademickú produktivitu. Hodnotenie nahrádzajú indikátory ako impact factor alebo počet publikácii. Tým sa ďalej odlučuje obsah od hodnotenia kvality a bludný kruh sa uzatvára. Viacerí vedci tak varujú, že dôležitý krokom pri reforme publikačného systému je akceptovanie faktu samotnými vedcami, že musia začať publikovať menej. Takáto reforma nie je nemožná. Mohli by vzniknúť špeciálne vedecké časopisy, ktoré umožnia autorom publikovať len raz za dva-tri roky. Ak by sa takéto publikácie stali atraktívne vedci by tak boli motivovaní investovať viac do kvality publikácie.

Tým samozrejme nemusíme hneď skočiť k cenzúre. Zlatou cestou je ponúknuť vedcom rôzne publikačné formáty. Každý nech si vyberie, či chce radšej chrliť rýchle splaškové publikácie alebo sa dôkladne dlhodobo venovať jednému projektu. V súčasnom publikačnom prostredí je dominantnou stratégiou dôraz na kvantitu.

Nejaký čas ešte potrvá kým prejde publikačný systém reformou. Dočasnou alternatívnou stratégiou môže byť parodovanie zbytočných publikácii a zbytočného výskumu. Mám na mysli sarkastický editoriál Petra Eliasa o dvoch “slávnych” publikáciach. Samotný editoriál má len jednu stranu a odporúčam ho prečítať. Dve slávne publikácie sú samozrejme dva vzory pre publikácie bez ktorých by sa vedecký svet podľa Eliasa kľudne zaobišiel. Elias konštatuje “These two papers have been written—and even published-often enough by now. I suggest that we stop writing them, and release a large supply of manpower to work on the exciting and important problems which need investigation.” Témy týchto dvoch publikáciu reflektujú svoju dobu ale ich pohrobkov nájdeme na stránkach časopisov aj dnes. “The first paper has the generic title “Information Theory, Photosynthesis and Religion”, and is written by an engineer or physicist. It discusses the surprisingly close relationship between the vocabulary and conceptual framework of information theory and psychology (or genetics, or linguistics, or psychiatry, or business organization).” Problémom takejto publikácie je že je moc všeobecná jej závery tým triviálne a banálne. Samozrejme dotyčný autor mohol zariskovať interdisciplinárny výlet a použiť informačnú teóriu na modelovanie skutočných dát. Žiaľ nie v tejto publikácii. Táto úloha padne na plecia psychológom (genetikom, lingvistom), ktorí sa svojej úlohy nepochybne hneď chopia akoby im práve bola zjavená prvá solídna teória vysvetľujúca ľudskú myseľ (genóm, jazyk). Téma druhej publikácie je trochu špecifická pre svoju dobu. Vedci v 50. a 60. zistili, že viaceré techniky spracovania signálov možno odvodiť štatisticky. Autor druhej slávnej publikácie väčšinou odvodil nový úžasný štatistický model. Tento sa však ukázal ako ťažko vypočítateľný (či už pomocou vtedajšej technológie alebo vôbec), takže vedec musel začať zjednodušovať. Po viacerých zjednodušenia sa dopracoval k už existujúcej technike. Jeho odvodenie však poskytlo nový pohľad a zdôvodnenie už existujúcej techniky a preto ho bolo nutné publikovať

Na dve slávne publikácie sa možno pozrieť z viacerých uhlov. Norbert Bischof hovorieval, že vo vedeckom svete sa s enormným nárastom informácii a výskumu postupne presadzujú dve dominantné stratégie výskumu.  Špecialisti vedia postupne viacej o stále zmenšujúcom sa vedeckom výseku. Interdisciplinárni polygloti vedia postupne relatívne menej o stále zväčšujúcom sa celkovom zábere vedy. Až na konci vekov jedni vedia všetko o ničom a druhí vedia nič o všetkom, zvykol Bischof dodať sarkasticky. Autor prvej publikácie je polyglot. Ponúka psychológom teóriu všetkého. Akurát táto teória je taká všeobecná až je bezobsažná a nezaujímavá. Autor druhej publikácie je špecialista. Postupné zjednodušovanie modelu sa deje v kontexte konkrétnej aplikácie. Konečný rozsah aplikácie je však tak obmedzený že sa daný model a algoritmus stáva prakticky nezaujímavý.

Z pohľadu Conwayovho diagramu (viď nižšie) môžeme interpretovať prvú slávnu publikáciu ako nesprávnu aplikáciu matematiky (zelená). Ak sa takto deje bez kontaktu ku konkrétnej aplikácii výsledkom budú abstraktné bezobsažné a ťažko testovateľné teórie. Druhú slávnu publikáciu možno interpretovať ako extrémnu aplikáciu hackovania. Ako hackovanie možeme označiť zjednodušovanie matematických modelov tak aby tieto mohli byť implementované. Ak je však hackovanie dominuje, výsledná aplikácia sa vzdiali svojmu  matematickému a štatistickému fundamentu na toľko, že tento je pre jej fungovanie prakticky irelevantný.

Nakoniec sa môžeme zamyslieť aké slávne publikácie by sme našli v kognitívnych vedách dnes. Určite nájdeme extrémnych špecialistov. Článok o paralelnom spracovávaní časopriestorovej informácie vnímania galopovitého pohybu organizmov  v laterálnom postero-parietálnom ľaloku už nepochybne bol napísaný. Na strane bezobsažnej všeobecnosti nájdeme psychologické just-so stories. Určite sa dozvieme o evolučnej adaptívnosti modulu spôsobujúceho mravčenie na zátylku. Dozvieme sa o heuristike umožňujúcej vyhodnotenie dvojitej negácie abduktívneho výroku a pomocou nej lokalizáciu kigo frázy v haiku veršoch. Pre každý nový nevysvetlený vzor správania môžeme sformulovať nový modul alebo navrhnúť novú heuristiku. Takáto teória mysle je kvôli svojej bezobsažnej všeobecnosti rovnako nezaujímavá ako informačná teória fotosyntézy a náboženstva.
Elias, P. (1958). Two famous papers (Edtl.). Information Theory, IRE Transactions on, 4(3), 99-99.