Keď filozofom domácu úlohu zjedol pes

Už dávno som na Mozgostrojoch nenadával na filozofiu a myslím, že je na čase túto tradíciu, ktorá veselo sprevádzala Mozgostroje v začiatkoch obnoviť. Za ten rok som prešiel dve monografie, ktoré výrazne ovplyvnili moje vedecké zmýšľanie. To sú Jaynesova Probability Theory a Pearlova Causality. Obidve knihy vychádzajú zo snahy ponúknuť všeobecnú jednotnú teóriu – teóriu indukcie u Jaynesa a teóriu kauzality u Pearla. Takáto snaha mi vždy imponovala. V dobe rastúcej vedeckej špecializácie do podoborov podoborov sú snahy o zjednocovanie veľmi dôležité. Umožňujú zabrániť tomu aby každy podobor musel vynájsť koleso odznova, čo môže trvať desaťročia.

V zmysle, že filozofia je matkou vied a metavedou by úlohu zjednocovania mala hrať práve ona. Vskutku mnohí filozofi sa zaoberajú témami ako indukcia a kauzalita. Ak sa však pozrieme na výsledky filozofickej práce nájdeme presne to čomu by malo zjednocovanie zamedziť. Dochádza k propagácii nových ad-hoc riešení, ktoré plátajú dieru v záplate – v predchádzajúcej ad-hoc teórii, ďalšou záplatou. Často už takáto nová záplata existuje v nejakom inom obore a dochádza k situácii keď filozofi objavujú koleso od znova. Nie je ťažké vidieť, kde je problém. Pre náčrt zjednotenej teórie nemajú filozofi potrebné nástroje. Chýbajú im matematické formalizmy. Nás vedcov (na rozdiel napr. od inžinierov) nezaujíma či nejaké riešenie pasuje na nejaký čiastkový problém. Chceme ukázať, že určitý postup rieši všetky problémy určitej pokiaľ možno širokej množiny. Takto funguje Jaynesov kalkulus pravdepodobnosti a Pearlov kalkulus kauzality. Kalkulus poskytuje nekonečnú množinu výrokov určitého typu a ukazuje ako všetky tieto výroky vyhodnotiť. Kalkulus je v tomto zmysle jazykom vedy a mal by byť cieľom meta-vedeckého snaženia.

Zlyhanie filozofie je trojité. Po prvé nerieši problémy, ktoré by mala. Tieto ostávajú nevyriešené, keďže fyzici a matematici často nemajú záujem ani čas na výlety naprieč vedeckými obormi. Po druhé filozofia propaguje vlastné ad-hoc záplaty a tým pridáva svoj podiel ku kakofónii záplat naprieč vednými obormi. Po tretie, filozofia ospravedlňuje a dáva kredit záplatárskemu prístupu v očiach iných vedných oborov. Vskutku filozofovanie a metareflexia býva často identifikovaná s produkciou nesystematických ad-hoc riešení. Nasleduje diskusia týchto troch bodov.

Nie je mi známa filozofická práca, ktorá by ponúkla systematické jednotné riešenie po vzore Jaynesovho alebo Pearlovho kalkulu. (Jediné mne známe priblíženie by mohol tvoriť najnovší výskum Kevina Kellyho.) Čo je horšie takéto riešenia nie sú cieľom snaženia a ešte horšie ak aj existujú sú ignorované. Smutným dokladom posledného bodu sú diskusie práce filozofov k teórii pravdepodobnosti v Jaynesovej knihe. Napríklad v piatej kapitole píše Jaynes o Hempelovom paradoxe a Hempelovom odmietnutí riešenia, ktoré poskytol I.J. Good. Ad-hoc záplaty nájdeme neskôr v knihe aj v Carnapovej intuitívnej logike. Môžeme sa preniesť do súčasnosti. Obhajobu ad-hoc postupu môžeme nájsť napríklad u Dennetta. Jeho pumpy na intuíciu sú typickým nástrojom na generovanie ad-hoc riešení. Umožňujú rozpitvať zopár obmedzených problémov. Myšlienkové experimenty vo všeobecnosti vám pomôžu nanajvýš nájsť exotické prípady, v ktorých nejaká metóda zlyháva. Zovšeobecnenie nejakého riešenia neumožnia. To je dané tým že množina všetkých problémov je moc veľká poprípade nekonečná a naša predstavivosť si s týmito množinami neporadí. Na to musíme prejsť k formalizmom. Podobne môžem zhodnotiť prínos ostatných filozofov, ktorých diela sú mi známe. Chemero kritizuje predchádzajúce teórie prístupností avšak sám žiadne zásadné riešenie neponúka. Richardson kritizuje evolučnú psychológiu, náčrt programu pre výskum mysle nie je ani jeho cieľom. A tak môžem pokračovať cez Gilberta, Bechtela k Thaggardovi.

Žiaľ práca filozofov pridáva ad-hoc tvorbe na váženosti a serióznosti, takže výskumníci z iných odborov sú viac ochotní oddávať sa tejto tvorbe. Krátky príklad. Paul Meehl by mal byť známou postavou pre čitateľov Kahnemanovej poslednej knihy. Meehl bol všestranným bádateľom a okrem psychológie, medicíny, genetiky a práva sa zaoberal aj filozofiou. Meehl (1997) bol fanúšikom Popperovho falzifikacionizmu. Zároveň však akceptoval, že psychológia nedosiahne na štandard silného falzifikacionizmu používané vo fyzike. Psychologické teórie neposkytujú presné predpovede. Preto aj v prípadoch, keď sa predpovede nenaplnia úplne presne ale len čiastočne, teóriu predsa len akceptujeme. Zároveň pri testovaní teórii musíme postulovať tzv. vedľajšie predpoklady (napr. probanti sú motivovaní odpovedať pravdivo). Ak však výsledky nepotvrdili teóriu, môže sa tak stať lebo vedľajšie predpoklady neboli naplnené, a pri tom samotná teória je platí. Meehl preto navrhol tzv. index koroborácie: C= (1-D/S)(1-I/S), kde I je šírka intervalu hodnôt predpovedaných teóriou pre určitý pozorovateľný parameter, S je interval všetkých hodnôt, ktoré môže parameter nadobudnúť, D je rozdiel medzi predpovedanou a skutočnou hodnotou. Prvý člen vyjadruje Meehlovu intuíciu že malá odchýlka dát k pozorovaniam potvrdzuje teóriu. Druhý multiplikatívny člen vyjadruje intuíciu, že teória ktorej predpovede sú presné uprednostníme pred teóriami ktorých predpovede sú všeobecné. C je teda index s hodnotami od 0 do 1, kde 1 znamená silnú koroboráciu.Ako príklad uvádza Meehl genetickú teóriu ktorý predpodvedá dedičnosť v intervale 0.3 až 0.4 (percent párov identických dvoj, ktoré vykazujú nejaký fenotyp). Pritom sú možné hodnoty 0 až 0.5 a pozorovali sme hodnotu 0.28. Platí C = (1-(0.4-0.3)/0.5)(1-(0.3-0.28)/0.5) = 0.77.

Čitatelia tohoto blogu by mali v Meehlovom indexe hneď uviedieť Bayesovu vetu. Meehlov index nie je nič iné ako bayesiánska metóda odhadu parametrov. (1-I/S) je apriori pravdepodobnosť a (1-D/S) je vierohodnosť dát. Ak zoberieme Meehlov vzorec všeobecnejšie, tak Meehl znovuobjavil bayesiánske testovanie hypotéz – C = p(H|D) \propto p(D|H)p(H). Tento príklad má všetky črty ad-hoc práce. Systematické riešenie (pomocou teórie pravdepodobnosti a štatistiky) je odmietnuté. Namiesto toho akceptujeme posledný korpus ad-hoc záplat (Popperov falzifikacionizmus) a ak objavíme ďalšiu dieru (silný falzifikacionizmus nie je aplikovateľný na výskum v sociálnych vedách), tak vyrobíme ďalšiu ad-hoc záplatu (Meehlov index koroborácie). Vo väčšine prípadov sa ad-hoc záplatári okľukou dopracujú k tomu istému výsledku aký poskytuje systematické riešenie. Okrem strateného času z dôvodu okľuky, toto riešenie nie je systematické a v budúcnosti sa objavia ďalšie problémy, ďalšie diery a ďalšie záplaty.

V tomto príklade dobre vidieť rolu, ktorú hrá filozofia v propagácii ad-hoc riešení. Filozofia ospravedlňuje ad-hoc záplatárstvo a dáva mu akademický kredit. Hlavným argumentom Meehlovho článku bolo, že problémy testovaním nulových hypotéz (NHST) nie sú štatistického ale filozofického charakteru. Následne treba konfrontovať filozofickú literatúru a nájsť filozofické riešenie. Paradoxne Meehlovo “filozofické riešenie” je dávno známe v Bayesiánskej štatistike. Jedinou “pridanou hodnotou” filozofického prístupu je, že je to ad-hoc záplata.

Nakoniec chcem dodať, že ad-hoc teoretizovanie samo o sebe nemusí byť zlé. Môže pomôcť nájsť štrbiny v existujúcich teóriách. Ako som však na začiatku spomenul v prostredí exponenciálne rastúcej špecializácie sú to práve zjednocovacie snahy ktoré sú nutné. Na poli psychológie môžem uviesť hneď niekoľko prípadov, kde takéto snahy chýbajú.

1. Psychológovia stále nevedia čo je presne ich cieľom, ako by psychologická teória mala ideálne vyzerať a ktoré sú optimálne spôsoby ako sa k nej dopracovať. Psychológia je tak stále v dobe kamennej epistemológie. Dominantnou platformou je Popperov falzifikacionizmus kombinovaný s bizarnými predstavami Chomskeho a Fodora. Tento stav je o to pozoruhodnejší, že psychológia zažíva od svojich akademických začiatkov kontinuálnu krízu. Viac som o tom písal tu.

2. Chýba nám formálna teória intencionality. Myslím, že tu je pôda viac než zrelá. Pearlove kauzálne formalizmy rozšírené Bischofove koncepty by mohli byť dobrý východiskom.

3. Príbuzná otázka sa týka cieľovej úrovne vysvetlení. Marr postuloval 3 úrovne. Komputačná, procesná a implementačná úroveň. Marr tvrdil, že treba pracovať od komputačného k implementačnému vysvetleniu. Marrove predstavy sú typická ad-hoc záplata. Samotný Marr im nepripisoval veľkú váhu. Po viac než 30 rokoch kognitívny vedci stále nasledujú tento postup. Pozoruhodné je, že do tejto skupiny patria aj bayesiáni ako Tenenbaum, Griffiths alebo Chater. Títo nemajú problém formalizovať myslenie ľudí ako myslenie racionálnych agentov pomocou najnovších algoritmov. Avšak keď dôjde na to optimizovať vlastné myslenie ohľadom explanačnej úlohe psychologických teórii, tak tu uprednostia Marrov ad-hoc výhonok z doby kamennej informatiky. Spomenuté otázky pokladám za zásadné a ich riešenia mali byť už dávno na stole. Od filozofov sa žiaľ týchto riešení nedočkáme. Ešte horšie. Tieto otázky majú charizmu filozofických otázok, takže aj psychológovia majú tendenciu po vzore filozofie ich riešiť ad-hoc záplatami. Zrejme z podobného dôvodu aj matematicky zdatní vedci sa štítia formalizácie a uspokoja sa so záplatou.

Meehl, P. E. (1997). The problem is epistemology, not statistics: Replace significance tests by confidence intervals and quantify accuracy of risky numerical predictions. What if there were no significance tests, 393-425.