Kahneman: Thinking, Fast and Slow

Toto je snáď môj posledný príspevok Kahnemanovej knihy. V ňom chcem diskutovať niektoré menšie témy, ktoré som opomenul v minulých článkoch. Takisto chcem zhrnúť môj dojem z knihy. Samozrejme diskusia sa bude týkať Kahnemanovej teoretickej pozície. Kniha má pekný biely obal, priateľskú cenu a dobre sa číta. To nás na tomto mieste nezaujíma.

Kniha má 5 častí. Prvá časť sa zaoberá Systémom 1 (rýchla lenivá intuícia). V druhej časti Kahneman rozoberá svoj výskum biasov a heuristík. V tretej časti ukazuje, že biasy nájdeme aj u expertov – sudcov, maklérov alebo investorov. V štvrtej časti predstavuje svoju teóriu rozhodovania – t.j. prospektovú teóriu, ktorá sa stala základom behaviorálnej ekonómie. Piata časť sa venuje jeho výskumu šťastia a spokojnosti ľudí so životom. Druhá a štvrtá časť tvoria jadro Kahnemanovho výskumnej kariéry a jeho prínosu. Venoval som sa im v predchádzajúcich príspevkoch. Tu sa chcem krátko vrátiť k prvej časti knihy.

Prvá časť je venovaná Systému 1. Jadro evidencie tvorí psychologický výskum podvedomého vnímania. Výsledky väčšiny týchto štúdii sú dnes už dobre podložené a patria ku klasickým experimentom. Pred dvoma rokmi, keď kniha vychádzala by sme k nim zaradili aj štúdie venujúce sa tzv. sociálnemu primingu. Klasikou v tomto štýle je štúdia Bargha, kde študenti najprv riešili anagramy. Po tom čo študenti dokončili anagramy bola meraná rýchlosť, s ktorou prešli chodbou vedúcou z labáku k východu z budovy. Študenti sa pohybovali pomalšie ak anagramy obsahovali slová a výrazy vzťahujúce sa na starobu. Výskum sociálneho primingu prominentne figuruje v práve zúriacej kríze replikovateľnosti psychologického výskumu. Dobrý nedávny prehľad problémov so štúdiami sociálneho primingu nájdete tu. V skratke, súčasná situácia vyzerá nasledovne. Niekoľko publikácii demonštrujúcich sociálny priming bolo stiahnutých. Iné sa nepodarilo replikovať a počet neúspešných replikácii má stúpajúcu tendenciu. To je z Kahnemanovho pohľadu na prd, keďže na týchto výsledkoch vystaval odvážne tvrdenia vo viacerých kapitolách. So škodoradosťou si napríklad môžeme pripomenúť nasledujúcu pasáž z konca štvrtej kapitoly, ktorá sa zaoberá práve sociálnym primingom:

When I describe priming studies to audiences, the reaction is often disbelief. This is not surprise: System 2 believes that it is in charge and that it knows the reasons for its choices. […] The idea you should focus on, however, is that disbelief is not an option. The results are not made up, nor are they statistical flukes. You have no choice but to accept that the major conclusions of these studies are true. More important, you must accept that they are true about you (s. 56-57)

Zdá sa že Kahnemanovi tiež nie je z najnovšieho retroaktívneho vývoja evidencie dvakrát do skoku. Minulý rok reagoval na situáciu otvoreným mailom, kde vyzval výskumníkov sociálneho primingu aby očistili svoju výskumnú oblasť od pochybností. Z emailu vyplýva aj že Kahneman stále verí v existenciu týchto primingových efektov. Iní výskumníci tomuto výskumu toľko neveria a odzrkadľuje sa to aj na vnímaní Kahnemanovej knihy. Napríklad britský psychológ David Shanks zaradil vo svojej prednáške Kahnemanovu knihu do blacklistu momentálne trendovej pop-sci literatúry, tvrdiacej, že ľudské správanie je pod nadvládou podvedomých faktorov. Táto literatúra argumentuje aj výskumom sociálneho primingu.

Myslím, že Shanksova reakcia je v tomto ohľade prehnaná. Sociálny priming tvorí krátku a nie moc podstatnú časť knihy. Naopak Kahnemanov výskum biasov a rozhodovanie bol mnohokrát replikovaný. Vskutku viaceré výsledky si môže každý pre seba demonštrovať na stránkach knihy. V tomto zmysle sú podobné vizuálnym ilúziam. Na druhej strane, že Kahneman pripisuje nevydarené replikácie sociálneho primingu neschopnosti autorov týchto replikácii (lebo títo údajne nemajú expertízu a skúsenosť s primingom) mi moc nevonia. Na tejto reakcii, ale aj v autobiografických úsekoch knihy vidieť, že Kahneman patrí ku generácii psychológov, pre ktorých je dizajn a prevedenie experimentov viac umenie ako, ehm, veda. Aj Kahnemanove experimenty sú perfektne vyladené aby autori získali silný efekt. Problém takéhoto ladenia je, že vyladené experimenty sú citlivé na okolnosti a konfiguráciu prostredia – takže ich nemožno rovnako efektne replikovať v iných labákoch. Takisto výsledky následne nemusia zovšeobecňovať tak ako autori experimentu zamýšľali. Napríklad experiment na strane 7:

Písmeno k. Je pravdepodobnejšie že sa k objaví ako prvé alebo ako tretie písmeno slova?

Probanti tvrdia, že prvé je pravdepodobnejšie, pritom frekvencia slov kde k je tretie písmeno je vyššia. Kahneman a co. preukázali našli tento efekt pri písmenách (K,L,N,R,V). Kahneman tvrdý, že probanti volia prvé písmeno, lebo ľahšie dokážu vyvolať slová s prvým písmenom z pamäte. Gigerenzer a co. (Sedlmeier et al., 1998) vyskúšali aj ďalšie písmená avšak zistili, že Kahnemanove predpovede nezovšeobecňujú. Nie je ťažké si domyslieť čo sa stalo. Koniec koncov Kahneman sám s hrdosťou popisuje svoj postup pri dizajne experimentov. Nové problémy a úlohy vždy vyskúšali najprv na sebe. Ak u seba zistili bias tak úlohy vyskúšali na vzorke probantov, ktorý väčšinou ukázali rovnaké správanie. Problematická je vzorka úloh, ktoré u autorov nezafungovali a následne neboli testované ani publikované. Tieto úlohy v podstate končia v psychológovej zásuvke. Toto zásuvkovanie podkopáva reprezentatívnosť a robustnosť výskumu – jeho výsledkov a záverov. Pochybnosť týchto praktík samozrejme nebola vôbec tematizovaná v 80. a 90. a ešte aj dnes je povedomie medzi sociálnymi psychológmi nízke. Nie je ťažké si predstaviť, kde sa Kahneman a co. takýmto experimentálnym postupom inšpirovali. Kahneman na viacerých miestach porovnáva biasy s optickými ilúziami. Vizuálne vnímanie je robustné voči kognitívnemu a sociálnemu kontextu. Müller-Lyer ilúziu vnímame nezávisle od farby čiar, pozadia, kontrastu, nezávisle či je ilúzia znázornená na papieri alebo na monitore počítača, či sme už večerali, alebo či vieme, že ide o ilúziu a či vôbec vedome chceme zamedziť chybnému vnemu. Ilúziu v určitom rozsahu vnímame vždy. Kognícia a rozhodovanie sú naopak vysoko citlivé na kontext. V tomto prípade nemôžeme len tak na základe pozorovaní zopár mylných rozhodnutí v určitom kontexte zovšeobecniť na existenciu biasov. Musíme sa uistiť či výsledky nie sú ovplyvnené irelevantnými faktormi, ako je tvar písma, zvuk vyslovenej hlásky, veľkosť slovnej zásoby probanta alebo jazyk, ktorý používa.

Aby som to zhrnul. Myslím, že replikovateľnosť nie je pre Kahnemanovu teóretickú pozíciu kritická. Problém vidím v ekologickej validite – teda v otázke ako dobre možno výsledky zovšeobecniť. Najpresvedčivejšie mi pripadajú pozorovania biasov a chybného rozhodovania u expertov v rutinných úlohách. Rozhodovanie sudcov je ovplyvnené časom ich posledného jedla. Maklérov odhad hodnoty nehnuteľnosti je ovplyvnený kotviacim efektom. Rozhodovanie investorov a finančníkov netreba ani rozoberať. To neznamená, že ľudia chronicky trpia biasmi. Skôr to ukazuje, že kontext a spôsob rozhodovania v týchto prípadoch je zvolený nesprávne. Väčšina týchto rozhodovacích kontextov je netypická pre prirodzené sociálne prostredie s ktorým má človek najviac skúsenosti a ktoré ovplyvňuje jeho správanie. Interview je dobrý spôsob ako nájsť vhodného partnera/partnerku. To neznamená, že je to najlepší spôsob ako nájsť kompetentného zamestnanca. Nezávisle od odlišnej interpretácie príčin chybného rozhodovania sa môžeme zhodnúť s Kahnemanom, že rozhodovanie možno vylepšiť použitím alternatívnych rozhodovací stratégii alebo zmenou kontextu problému.

Kritiku Kahnemanovho spôsobu navrhovania experimentov možno zobrať zo širšieho pohľadu. Pre zvolenie zaujímavých, diagnostických experimentov je dôležitá teória a jej predpovede. U Kahnemana funguje teoretizovanie post-hoc a má deskriptívnu úlohu. Sarkasticky by sme mohli povedať, že Kahneman hľadá a zbiera zaujímavé prípady biasov. Ak takýto prípad nájde, následne popíše vedeckou terminológiou čo probant robí a toto nazýva teóriou. V predchádzajúcom článku sme videli príklady problémov vyhodnocovaním pravdepodobnosti udalostí – feministka Linda, farmár Štefan. Postulovaním vplyvu reprezentatívnosti/plauzibility na rozhodovanie Kahneman len preložil výsledky do vedeckého jazyka. Tento popis nepridáva pozorovaniam na hodnote. Neumožňuje totiž získať žiadne precízne kvantitatívne predpovede pre nové situácie. Presne toto však dokáže bayesiánsky formalizmus. Tento tým spĺňa aj explanačnú úlohu, ktorá je kritériom dobrej teórie. Kahneman pre mňa reprezentuje predteoretickú psychológiu. Kahneman je ako motýľkar, ktorý sa snaží na základe svojej zbierky zopár exotických exemplárov vytvoriť teóriu motýľov. V biológii predchádzali Darwinovej rôzne zberateľské a kategorizačné pokusy. Vedci pred Darwinom ponúkli hierarchie a taxonómie organizmov. Tieto pokusy boli dôležitým krokom na ceste k teórii evolúcie avšak boli čisto deskriptívne a v tomto zmysle nešlo o skutočné teórie. Podobne možno vnímať aj Kahnemanov pokus. Kahneman sa sám k k čisto deskriptívnym cieľom priznáva. Používa trochu inú metaforu – metaforu lekárskych diagnostických systémov. Rôzne diagnostické systémy ako ICD alebo DSM poskytujú lekárom spoľahlivé jednoduché pravidlá ako priradiť symptómy k diagnóze. Kahneman tvrdí, že cieľom jeho knihy je poskytnúť podobné kritéria, aby bežný človek mohol lepšie reflektovať svoje biasy a rozhodnutia. V konečnom dôsledky však medicínske diagnostické systémy vychádzajú z overených teórii a modelov fungovania ľudského tela. V tomto ohľade Kahnemanov klasifikačný systém zaostáva za svojimi medicínskymi proťajškami.

Kahneman, D. (2011). Thinking, fast and slow. Farrar, Straus and Giroux.

Sedlmeier, P., Hertwig, R., & Gigerenzer, G. (1998). Are judgments of the positional frequencies of letters systematically biased due to availability? Journal of Experimental Psychology: Learning, Memory and Cognition, 24, 754–770.