Monty Hall Problém: Ľudia verzus holuby

V porovnaní s ostatnými živočíchmi sú ľudia veľmi schopní v riešení neznámych komplexných problémov. Hlavným kľúčom k úspechu sú ich predchádzajúce bohaté vedomosti a skúsenosti. Tieto neobsahujú len zbierku pamäťových stôp, ale sú štrukturované do intuitívnych teórii o fungovaní sveta. V zopár (našťastie zriedkavých) prípadoch tento teoretický rezervoár žalostne zlyhá. Monty Hall problém (MHP) je takýto problém. Človek by v týchto prípadoch spravil najlepšie, keby hodil svoje intuície za hlavu a začal na prázdno.

MHP funguje nasledovne. Ste v televíznej súťaži. Moderátor menom Monty Hall vám dá na výber jedni z troch dverí. Za jednými z dverí je skrytá odmena. Ak trafíte správne dvere vyhráte, v opačných dvoch prípadoch prehráte. Po tom čo ste si dvere vybrali, moderátor otvorí jedny z dvoch zostávajúci dverí, za ktorými výhra nie je. Následne máte možnosť zmeniť svoju voľbu alebo zostať pri voľbe pôvodnej.

Zmena má dvojtretinovú pravdepodobnosť úspechu a tvorí optimálnu stratégiu. Ľudia si myslia, že obidve zostávajúce dvere sú rovnako pravdepodobné a svoju voľbu nezmenia, resp. volia zmiešanú stratégiu.

Psychologický výskum poukázal na viaceré faktory, ktoré hrajú pri nesprávnom rozhodovaní rolu. Ľudia zanedbávajú fakt, že pozícia výhry ovplyvnila voľbu dverí, ktoré moderátor otvoril. Ak zadanie vyzdvihne tento kauzálny súvis výkon probandov sa zlepší. Ak je odmena vyššia výkon sa takisto zlepší. (Odmenu možno zvýšiť napríklad aj zvýšením počtu dverí. Ak proband hladá výhru medzi 10 dvermi a otvoríme mu 8 z 9 zostávajúcich dverí, zmena voľby dverí má 90 percentnú šancu na úspech.) Vzdelanie môže takisto hrať určitú rolu. Žiaci po ukončení základky z veľkej časti volia optímálnu stratégiu. Zotrvanie pri pôvodnej voľbe môže byť dôsledkom ilúzie kontroly. Ak prvú voľbu vykoná niekto iný, probandi sú ochotnejší následne zvoliť optimálnu stratégiu.

Vo všetkých vyššie uvedených manipuláciách však ľudia neadaptujú optimálnu stratégiu na sto percent ani po výdatnom tréningu. Tento fakt stojí v kontraste s učením holubov. Herbranson a Schroeder (2010) trénovali holubov s adaptovanou verziou MHP. Holuby zobali pri troch osvetlených pákach. Po prvom zobe, dvere zhasli na pol sekundy potom boli dve páky znova osvietené (pričom dvere ktoré zostali zhasnuté neboli cieľom prvého zobu a ani za nimi nebola odmena). Po ďalšom zobe holub buď dostal odmenu alebo nasledoval time-out. Ako kontrolná skupina slúžili ľudia, ktorý dostali MHP bez inštrukcie a museli sa naučiť nájsť odmenu podobne ako holuby na základe feedbacku. Holuby sa naučili správnu stratégiu – zmeniť pozíciu potom čo páka bola osvetlená a aplikovali ju prakticky na sto percent. Výkon ľudskej kontrolnej skupiny konvergoval ku 67 percentám. V druhom experimente autori otočili pravdepodobnosti výhry aby overili či charakter samotnej odpovede (zmena vs. žiadna zmena) nehrá určitú rolu. Výhra bola v dvoch tretinách prípadov za dverami, ktoré súťažiaci zvolil. Inak bol priebeh MHP rovnaký. Tentokrát bolo optimálnou stratégiou voľbu nemeniť. Výsledok bol však prakticky identický k prvému experimentu. Holuby aj v tomto prípade adaptovali optimálnu stratégiu na 100 percent zatiaľčo ľudia konvergovali ku 67 percentám.

Autori interpretujú rozdiely v riešení problému ľudmi a holubmi ako kvalitatívny dôsledok rozdielneho kognitívneho spracovania problému. Ľudia so svojím balíčkom predpojatosti a intuícii zlyhajú, lebo tieto nepasujú na danú situáciu. Holuby sú tiež schopné, čo sa týka riešenia nových neznámych problémov. Ich stratégiou však nie je vytvárať bohaté štruktúrované teórie. Holuby zohľadňujú frekventovanosť pozitívnych udalostí v závislosti svojho správania a správanie hrabivo adaptujú. Behavioristi nazvali takéto učenie operantné kondicionovanie a holuby sú v ňom obzvlášť úspešné. Preto ich Skinner a co. mali za model správania.

Nasledujú moje komentáre k experimentom a k interpretácii. V prvom rade MHP je ľahko obmenená. Úloha neobsahuje inštrukciu. Inštrukcia je kľúčovým faktorom. Naopak v scenároch bez inštrukcie môžu hrať iné faktory rolu. Zistiť, ktoré faktory sa podielajú na riešení v tejto verzí MHP by vyžadovalo ďalšiu dávku experimentovania. Jedna možnosť, na ktorú autori poukazujú je zaujímavá. Frekvencia aplikácie úspešnej stratégie korešponduje s pravdepodobnosťou odmeny – je dvojtretinová v oboch experimentoch. Prečo by sa ľudia snažili emulovať pravdepodobnosť odmeny? Tento fenomén bol pozorovaný aj u iných problémov a má nasledovné možné vysvetlenie. Pomocou optimálnej stratégie môžem dosiahnuť maximálne dvojtretinovú úspešnosť. Akú stratégiu mám zvoliť ak chcem byť úspešný vo viac ako dvoch tretinách prípadov? V zásade musím trafiť správne jednu tretinu prípadov, keď je odmena za dverami ktoré som pôvodne zvolil a dve tretiny prípadov, keď je odmena za susednými dverami. Ideálny výkon teda pozostáva z frekvencie zmeny v dvoch tretinách prípadov. Samozrejme, keďže probandi nie sú jasnozrivý, takáto stratégia nedáva zmysel. Ilúzia jasnozrivosti by však nebola prekvapujúca. Táto interpretácia je zaujímavá, ale nie je mi jasné prečo by mala byť dominantným faktorom práve v tejto verzii MHP a nie v ostatných verziách. Skôr sa mi zdá že samotné percento úspešnosti vzniká v každej verzii odlišnou konšteláciou aktivovaných biasov a odmien a interpretovať konkrétne číslo nie je moc zmysluplné.

Apropo odmeny. Problémom komparatívneho výskumu je, že odmeny sa vždy líšia. Holuby dostanú pri úspechu nažrať. Ľudia dostanú len feedback a možno nejaký vnútorný pocit úspechu a satisfakcie. Možným vysvetlením rozdielov je že holuby adaptujú optimálnu stratégiu, lebo im ide o veľa. Naopak ľudia si žonglujú s pravdepodobnosťami, lebo v ich experimente o nič nejde. Zaujímavé by bolo ľudom zmeniť odmeny, resp. pridať tresty (napr. elektrošok do genitálie v prípade nesprávne zvolených dverí). Je dosť možné, že ľudia by veľmi rýchlo vytriezveli zo svojich biasov a predviedli optimálny výkon.

Herbranson, W. T., & Schroeder, J. (2010). Are birds smarter than mathematicians? Pigeons (Columba livia) perform optimally on a version of the Monty Hall Dilemma. Journal of Comparative Psychology, 124, 1–13.

Herbranson, W. T. (2012). Pigeons, Humans, and the Monty Hall Dilemma. Current Directions in Psychological Science, 21, 297-300.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s