Jerry Fodor: Modularita Mysle

Prečo Matúš číta Fodora?

Pri mojich urputných diskusiách o filozofii došla reč aj na to, že ja sa vlastne do filozofie nerozumiem. Znalosti filozofie sa v konečnom dôsledku týkajú prečítanej primárnej literatúry, čím sa dostávame k otázke koľko z tej filozofickej literatúry som naozaj videl. Nasleduje môj krátky výpočet.

Skôr než som ušiel zo slovenska, bol hlavným mojim neinternetovým zdrojom literatúry Bratislavský Goethe Inštitút, ktorého knižnica ponúkala celý jeden regál s knižkami (nemeckej) filozofie. Bolo to už dávno, ale pamätám si, že som prečítal Wittgensteina, skoré Schoppenhauerove spisy a Kantovu KČR som nedočítal. Z Wittgensteina a Kanta si nič nepamätám. Kant mi pripomínal kabalistické texty. Sto percent interpretácia a nulový obsah. Schoppenhauer sa mi páčil. Medzi textami bola jedna nakladačka Hegelovi a takisto diskusia Goetheho vedeckých spisov o optickom vnímaní.  Nietzscheho som dostal od môjho nemeckého kolegu na výmennom pobyte. (Dotyčný mal ako 16 ročný hobby v zbieraní Nietzscheho kníh.) Nietzsche (Also sprach Zarathustra) sa mi páčil tiež. Samozrejme išlo skôr o estetickú stránku veci. Ako Shakespeara a Huma v angličtine aj Goetheho a Nietzscheho je radosť čítať v nemčine.

V Mníchove sa mi dostalo hneď v prvom semestri silnej dávky filozofie. Na jednej strane od Norberta Bischofa, ktorý svojrázne tematizoval hlavné filozofické problémy. Na druhej strane náš dekan Dieter Frey bol veľkým fanúšikom Poppera, takže sme si v rámci úvodnej sérii prednášok museli prejsť filozofiu vedy do posledného Lakatosa. V neskorších semestroch som si trúfol na filozofiu mysle. Avšak nemal som šťastnú ruku. Vybral som si The Self and its Brain od Poppera + Ecclesa (lebo Popper) a Chalmersovu Conscious Mind. Cieľom týchto kníh je otráviť a unudiť začínajúceho a nadšeného študenta, tak aby sa dotyčný prestal zaujímať o empirické riešenie zaujímavých problémov. Inak si ich obsah neviem vysvetliť. Tým filozofia a obzvlášť filozofia mysle u mňa skončila. (Samozrejme čítal som aj kopu vecí od Dennetta a takisto “filozofov” Chemerovho razenia ale týchto z pochopiteľných dôvodov k filozofii neradím.)

Diagnóza môjho výpočtu bola, že som nič z tej zaujímavej filozofie neprečítal. Terapiou mala byť Modularita mysle od Jerryho Fodora. Uff.

Zoznámte sa s Jerrym

Jerry Fodor is my favorite philosopher.
I think that Jerry Fodor is wrong about nearly everything.
Tony Chemero (2009, s. ix)

Most philosophers are like old beds: you jump on them and they sink deep into qualifications, revisions, addenda. But Fodor is like a trampoline: you jump on him and he springs back, presenting claims twice as trenchant and outrageous. If some of us can see further, it’s from jumping on Jerry. Daniel Dennet (Loewer & Rey, 1991, s. xi)

Jerry Fodor je najväčším trolom v akadémii akého poznám. R. A. Fischer mu nesiaha ani po kotníky. Veď posúďte Jerryho hviezdnu kariéru. Najprv Jerry ukázal, že ekologická psychológia nemôže fungovať (Fodor a Pylyshyn, 1981). Potom Jerry vyvrátil konekcionizmus (Fodor a Pylyshyn, 1988). Ako ďalšie to schytali kognitívne vedy (Fodor, 1998) a evolučná psychológia (Fodor, 2000). No a pred dvoma rokmi dostala od Jerryho nakladačku Darwinova evolučná teória (Fodor, 2010). Určite si viete predstaviť, že Jerryho nie všetci berú vážne. Moje diagnostikovanie prebehlo ešte v čase, keď Jerryho posledná kniha nebola vonku a tak som sa odhodlal dať filozofii ďalšiu šancu. Tento článok tvorí recenzia Fodorovej knihy Modularita mysle (Fodor, 1983) a zároveň má byť reflexiou jeho diela, keďže už ďalšie knihy od neho čítať neplánujem.

Myslím, že ak chceme pochopiť Fodorove myšlienky a jeho intelektuálne motivácie, najlepšie bude ak sa vrátime k aspektom redukcionizmu, ktoré som spomenul v predchádzajúcom článku. Reprodukujem na tomto mieste grafiku, s ktorou som článok uzavrel.

Myslím, že Fodor ako zástanca komputacionalizmu – a v tomto je s Chomskym na jednej lodi, nemá problém akceptovať kvantitatívnu redukciu. Akurát výsledkom tejto redukcie nemajú byť ad-hoc heuristiky, skripty alebo komplexné blokové diagramy ale jednoduché a esteticky uspokojívé univerzálne zákony po vzore fyziky. Myslím, že toto je dobre vidieť na niektorých tvrdeniach Chomského a Fodora. Napríklad Dennett popisuje konferenciu o perspektívach umelej inteligencie, ktorá sa konala koncom 70. rokov na Tuffts University. Roger Schank a Terry Winograd obhajovali AI. Chomsky a Fodor boli rázne proti:

It began as a straightforward, “first principles” condemnation of conceptual error—Schank was on one fool’s errand or another—but it ended with a striking concession from Chomsky: it just might turn out, as Schank thought, that the human capacity to comprehend conversation (and more generally, to think) was to be explained in terms of the interaction of hundreds or thousands of jerry-built gizmos—pseudo-representations, one might call them—but that would be a shame, for then psychology would prove in the end not to be “interesting.” There were only two interesting possibilities, in Chomsky’s mind: psychology could turn out to be “like physics”—its regularities explainable as the consequences of a few deep, elegant, inexorable laws—or psychology could turn out to be utterly lacking in laws—in which case the only way to study or expound psychology would be the novelist’s way. (Dennett, 1998; pp.276)

Tento prístup vidieť aj u Fodora v rozhovore so Elliottom Soberom. Sober tu paroduje Jerryho argumenty proti evolúcii na príklade Newtonových zákonov. Tieto sú však podľa Fodora v poriadku. Z rozhovoru je jasné, že Fodor používa estetickú heuristiku, ktorú evolúcia nespĺňa, a naopak funkcionalistickú heuristiku odmieta, keďže táto produkuje len “jerry-built gizmos” a pseudoreprezentácie. Dennett nazýva tieto dve metafory myseľ-ako-kryštáľ a myseľ-ako-prístroj. Tak ako kryštáľ aj psychologické zákony sa musia podľa Chomskeho a Fodora vyznačovať symetriou a jednoduchosťou. Fodor a Chomsky si zrejme sľubovali, že sa podarí v mozgu odhaliť niečo ako programovací jazyk, ktorý zodpovedá semantike nášho jazyka (teda logické programovanie, alebo aspoň inštrukcie pre Turingov stroj, rozhodne nie žiadne paralelné siete neurónov ako je tomu v mozgu). Tým, že sa táto vízia z pochopiteľných dôvodov nenaplnila ostala dotyčným len možnosť hrať mysteriánsku kartu (novelistický prístup) a kritizovať všetko, čo propaguje myseľ-ako-prístroj. Treba dodať, že Fodor bol v tomto ohľade veľmi konzekventný a produktívny.

Modularita Mysle

Fodorova Modularita Mysle zohľadňuje tieto východiská. Tradičné rozdelenie mechanizmov v psychológii by vyzeralo asi nasledovne – vnímanie, pozornosť, pamäť, motivácia, emócie, učenie, myslenie, exekutívne funkcie a motorika. Fodor nazýva tieto horizontálnymi schopnosťami. Predstavujú pre neho niečo ako hardware a nezaujímajú ho. Fodor navrhuje po vzore frenológov vertikálne rozdelenie, kde schopnosti zodpovedajú špecifickým doménam – jazyk, vizuálne vnímanie, auditívne vnímanie, rozoznávanie ľudských tvárí, a neskôr pribral aj teóriu mysle (teda folkovú psychológiu). Spomenuté domény tvoria vstupné “filtre”, ktoré spracovávajú vnemy a posúvajú svoje výsledky na centrálne spracovanie. Centrálne spracovanie je terminus technicus, a to je, kde sídli Fodorov kryštál, takže ruky preč, vy hnusní redukcionisti! Každopádne inžinierovanie vstupných systémov je pre Fodorovu víziu neškodné a kniha sa tak venuje hlavne im.

Vstupné mechanizmy, okrem toho, že sú špecializované na určité domény majú ďalšie zaujímavé vlastnosti, ktoré ich vymedzujú voči reflexom a centrálnym procesom. V prvom rade vstupné procesy sú inferenčné. Vstupné procesy teda signál spracovávajú. Fodor ich kontrastuje s tyčinkami a čapíkmi, ktoré signál iba menia z jednej formy reprezentácie (vlnová dĺžka svetla) na druhú (frekvencia vzruchov neurónu), ale samotný obsah signálu zostáva. V tomto ohľade sa vstupné mechanizmy líšia od reflexov, ktoré žiadnu inferenciu nevykonávajú. Tým sa Fodor vyhradzuje proti Ekologickej psychológii. V iných ohľadoch sa však vstupné systémy na reflexy podobajú. Tak ako reflexy sú aj vstupné systémy podľa Fodora špecializované, rýchle, naštartované vstupnou informáciou a nezávislé od minulých vedomostí. Ich spracovávanie je nemenné, povinné a automatické. Moduly sú vrodené a v mozgu naviazané na určitý neurálny “substrát”. Systémy, ktoré spĺňajú tieto vlastnosti nazýva Fodor modulmi. Vstupné procesy sú teda podľa Fodora modulárne.

Problémom centrálnych procesov je, že tieto musia vybrať relevantné informácie, ktorá bude ďalej spracovaná, aby sa nám podarilo napr. zbadať predátora. Centrálne spracovanie zvažuje každú informáciu, od tej auditívnej, minulých skúseností až po stav žalúdka. Vydestilovanie a nájdenie relevantnej informácie je preto pomalé. Pomalé živočíchy sú často vyhynuté živočíchy. Príroda preto vytvorila moduly, ktoré sa špecializujú na určité dôležité úkony tým, že apriori ignorujú určité informácie, čo im umožňuje rýchle dospieť k výsledkom.

Ako príklad poslúži Müller-Lyer ilúzia. Aj keď viem, že nižšie znázornené horizontálne čiary sú rovnaké, stále ich vnímam ako odlišné.

Je tomu tak, preto, že dĺžku hrán určuje modul len na základe vizuálnej informácie doručenej zdola cez zmysli. Tento modul je izolovaný voči naším vedomostiam a zámerom zhora. Ilúziu nemôžeme potlačiť. Nanajvýš môžeme zavrieť oči, čím zrušíme vnem, tým, že modulu odopriete vstup, ktorý ho aktivuje. Vnímanie dĺžky je vďaka modularite systému rýchle avšak neflexibilné. Vo väčšine prípadov, ale moduly fungujú správne. Ilúzie tvoria výnimky potvrdzujúce pravidlo. Naopak pripustiť vplyv z hora môže byť nebezpečné. Vnímanie má byť veridikálne a teda chceme, aby organizmy nehalucinovali aspekty prostredia na základe svojej predpojatosti a ľubovôle.

V poslednej kapitole sa Fodor venuje centrálnym procesom. Tieto podľa neho musia zohľadniť všetky dostupné informácie, či už výstupy modulov alebo minulé poznatky. Tým sú centrálne procesy nedeliteľné. Keďže rozdelenie je jediný spôsob ako fenomény redukcionisticky preskúmať, Fodor pochybuje, že sa nám centrálne procesy podarí niekedy vysvetliť. Fodor pritom poukazuje, že za pár desaťročí práce kognitívnych vedcov sme zistili veľa o tom ako jazyk alebo vnímanie fungujú avšak v oblasti ľudského riešenia problémov alebo myslenia sme nedosiahli žiadny pokrok. Fodor prirovnáva centrálne procesy k procesu výberu vedeckých hypotéz a vedeckým objavom. Odvoláva sa pritom na filozofiu vedy, podľa ktorej je výber hypotéz metafyzickou záhadou. Tým sú centrálne procesy zachránené a vedec sa môže ísť piplať vo výskume detailov vstupných systémov.

Komentáre a Kritika

Fodor poskytol súhrn knihy pre BBS do diskusie. Fodor krátko zhrnul, čo bolo podľa neho nosnou myšlienkou jeho monografu. Fodor sa sympaticky snaží na konci textu ujasniť, ako by bolo možné empiricky určiť, či sa v prípade daného systému jedná o modul a tým overiť užitočnosť svojho konceptu modularity:

  1. Aby systém nebol modulárny, experiment by musel preukázať, že informácia zvonka modulu, ktorá nie je jeho vstupom ani súčasťou jeho izolovanej databázy má vplyv na jeho fungovanie.
  2. Lokus tohoto vplyvu musí byť na úrovni vstupov a nie pri neskoršom spracovaní signálu, napríklad u centrálnych procesov alebo výstupnom rozhodovaní.
  3. Demonštrácia sa musí týkať ekologických problémov a stimulov (a nie rôznych ochudobnených stimulov alebo problémov, ktoré boli výdatne trénované).

Komentáre k Fodorovmu článku boli prevažne od psychológov, linguistov a neurovedcov. Pridalo sa aj zopár výskumníkov AI. Filozofov v diskusii nenájdete a tak sa, k Fodorovej nevôli rozoberala hlavne empirická stránka veci. Nálady v diskusii dobre zhŕňa nasledujúci popis od Forstera ako vedci vnímajú Fodorovu prácu s evidenciou:

Fodor first considers what the nature of the language processor must be like on the basis of rational considerations, and then he considers whether there is any absolutely compelling evidence to the contrary. Finding none, he then selects evidence that is broadly compatible with his view and uses it essentially for illustrative purposes. I know this description will infuriate many experimental psychologists,who will sense that Fodor is more interested in the issues than in the facts. (Fodor, 1985, s.9)

Netuším čo si mám myslieť o Fodorovej odpovedi:

I plead guilty to the charge that Forster anticipates: I am more interested in the issues than in the facts. Facts, in my experience, are ephemeral and change with the changing fashions. But issues are forever. (Fodor, 1985, s. 34)

Z viacerých komentárov k Fodorovmu súhrnu je jasné, že určiť či je niečo modul alebo nie, je ťažké až nemožné. Tradične meriame v psychológii reakcie probandov na určité stimuli. Izolovať pomocou behaviorálnych experimentov, čo sa deje medzi stimulom a reakciou je takmer nemožné. Týmto je aj takmer nemožné identifikovať vplyv centrálnych informácii na vstupné moduly. Ako evidencia proti modulu môže napríklad slúžiť experiment, v ktorom vám je ukázaná fotka ľudskej tváre a následne musíte identifikovať nasledujúcu kontúru:

Predchádzajúci obrázok ovplyvní vnímanie kontúry, tak že uvidíte dve tváre (namiesto vázy). Znamená to, že vnímanie kontúr nie je modulárne? Alternatívne môžu modularisti tvrdiť, že kontúrový modul má vlastnú pamäť, v ktorej ukladá predchádzajúce kontúry. Táto lokálna pamäť vplýva následne na vnem dvoch tvárí. Môžeme však vylepšiť experiment a proband dostane tip verbálne (teda počuje “tvár”). Keďže fungovanie modulu musí byť doménovo špecifické, kontúrový modul nemôže lokálne reprezentovať verbálny materiál. Efekt takejto predchádzajúcej skúsenosti sa však dá ošetriť, aby bol modulokonzistentný. Modul spracováva kontúry a výsledok posúva centrálnym procesom. Modul v danom prípade registruje obe možnosti – tvár a váza a centrálne procesy na základe minulých vedomostí vyberú, ktorá z týchto dvoch interpretácii je pravdepodobnejšia a dostane sa do vedomia .

Falzifikovať modul však nie je úplne nemožné. Ak poznáme napríklad rýchlostnú charakteristiku modulu a centrálnych procesov, tak môžeme preukázať, že vplyv zhora sa naozaj týka fungovania modulu. Napríklad na premiestnenie pozornosti vplývajú dva procesy. Jeden je automatický a modulárny a presúva pozornosť do oblastí s vysokým kontrastom, s nerovnosťami a zaujímavými optickými vlastnosťami. Tento mechanizmus využíva napríklad blikajúci kontrastuplný internetový adsense s polonahými ženami, ktorý sa snaží získať vašu pozornosť. Druhý proces je vedomý a ovládaný vôľou, ako napríklad keď premiestnim svoj pohľad od textu k záložke vo Firefoxe, aby som sa preklikol. Automatické presuny pozornosti sú rýchlejšie ako tie voluntárne.Týmto spôsobom je možné zistiť, že napríklad študenti americkej histórie automaticky zameriavajú iné oblasti obrázkov ako inžinieri a to ak sa jedná o obrázky z domény, v ktorej sa vyznajú (zbrane z obdobia americkej občianskej vojny, nákresy prístrojov). Tuto sa snaží zasiahnúť tretí Fodorov bod a vylúčiť trénovaných probandov. Avšak popísaný efekt možno demonštrovať aj po krátkej familiarizácii so špeciálnym materiálom a žiadne dlhodobé štúdium nie je potrebné (Humreys a Underwood, 2009). Tieto efekty nie sú ojedinelé a top-down vplyvy sú témou v podstate u všetkých vizuálnych a nielen vizuálnych mechanizmov.

Ďalším zdrojom evidencie sú duálne úlohy. V týchto musí proband paralelne riešiť dve úlohy, ktoré sú nezávislé a prislúchajú dvom odlišným doménam a teda modulom. Teoreticky, by mali byť tieto úlohy spracované modulmi paralelne bez akýchkoľvek dodatočných časových strát. Prakticky takmer pri všetkých úlohách dochádza k interefenciám, pričom niekedy sú dané úlohy spracované serializovane za sebou pričom celková doba riešenie je súčtom dôb riešenia individuálnych úloh. Aj tu má však Fodor výhovorku. A síce moduly potrebujú určité zdroje ako je pracovná pamäť alebo exekutívne funkcie. Keď dva moduly pracujú paralelne môže sa stať, že dôjde k prečerpaniu týchto zdrojov tak, že moduly nemôžu pracovať na plný výkon. Na vine je teda obmedzená pamäťová hardware.

Fodor používa svoj hardwarový argument proti duálnym úlohám aj v ďalšej oblasti, ktorá vyvracia jeho tvrdenia, že moduly sú vrodené – a to vo vývinovej psychológii (Karmillof-Smith, 1992; Elman et al., 1996). Ak sa pozrieme na Fodorove modulárne domény z vývinového hľadiska tak evidenciu pre ich fungovanie nájdeme až od určitého veku, nikdy nie hneď po narodení (výnimku tvorí zrejme schopnosť rozoznať tváre). Aj v tomto prípade Fodor tvrdí, že čo kojencom chýba je správna hardware – exekutívne funkcie, pamäť alebo motorika (Fodor, 1992). Software, a teda Fodorove vrodené moduly sú prítomné už od začiatku akurát nemôžu fungovať kvôli chýbajúcej hardware. Priznám sa, že tento argument mi pripadá asi tak zmysluplný, akože matka príroda išla do obchodu a kúpila najnovší software (Windows 7, Photoshop, Matlab…) no po príchode domov zistila – och aké prekvapenie , že daný software na svojej archaickej 386ke naozaj nerozbehá. Počas nasledujúcich rokov upgradeovala postupne hardware a software postupne spojazdnila. Zmysluplnou alternatívou je, že software a teda moduly a reprezentácie sa vyvíjajú rovnako ako hardware. To je pre Fodora katastrofou. Podľa neho je totiž fungovanie centrálnych procesov ale aj modulov nedeliteľné a nemôže sa vyvíjať. Fodorova pozícia je v tomto zmysle antivývinová, pričom ako je už dnes jasné vývin je z Fodorovho hľadiska problematický rovnako v prípade fylogenézy ako aj ontogenézy. (Ďalšiu možnosť ako vysvetliť neskorší vývin schopností poskytuje mechanizmus maturácie, tento je však empiricky overiteľný a vyžaduje ďalšiu evidenciu, čo samozrejme Fodorovi nevyhovuje.)

Ďalšou problematickým aspektom sú neurálne koreláty modulov v mozgu. Môžeme skúsiť overiť, či sa v danej doméne jedná alebo nejedná o modul. Ak viem, určiť aktiváciu modulu pomocou EEG vĺn alebo cez BOLD efekt v fMRI skeneri, tak sa môžem pýtať, či je táto aktivácia modulovaná vplyvmi zhora. Problémom, je že kde je lokalizovaný modul zisťujeme na základe dát. Evidenciu proti modulu môžeme interpretovať ako že modul neexistuje ale aj ako, že neuronálny korelát nebol vybraný správne.

Keď Fodor písal knihu tak boli k dispozícii dáta z pozorovaní porúch u neuropsychologických pacientov a z experimentov na opiciach. Napríklad afázie (kortikálne podmienené poruchy reči) boli pozorované pri poškodeniach ľavého temporálneho laloku, a teda táto oblasť reprezentuje rečový modul. Medzičasom technika pokročila a štúdie so skenermi viedli k ľahkovážnemu rozmnožovaniu modulov. Väčšina týchto modulárnych teórii nezodpovedá Fodorovej definícii a tak je pre našu diskusiu irelevantná. Ak niečo výsledky z neurovied ukázali, tak že izolácia a vrodenosť modulov v mozgu neexistuje. V mozgu je prakticky spojené všetko so všetkým a mozog vykazuje vysokú plasticitu. Aj vysoko štrukturované a modulárne areály ako V1 sú výsledkom stimulácie a že by nejaká doménovo špecifická kortikálna štruktúra bola geneticky podmienená je vysoko nepravdepodobné (Elman et al., 1996).

Historická hodnota Fodorovho konceptu modularity

Dobre, čiže Fodorove predstavy o fungovaní mysle sú z pohľadu (dnešnej) evidencie na nič. Ale Fodorove predstavy stimulovali výskum a teoretizovanie a boli a sú v tomto ohľade užitočné a dôležite. Nie je tak?

V prvom rade Fodor neprišiel s ničím novým. Fodor zhrnul konvergujúce koncepcie modularity z výskumu jazyka a vizuálnych mechanizmov, pridal zopár svojich ekcentrických predstáv, zovšeobecnil to na celú myseľ a vytesal do kameňa. Vo vizuálnom výskume boli Fodorovi inšpiráciou jeho AI kolegovia David Marr a Shimon Ullman z MIT. Marr a Ullman chápali modularitu z informatického hľadiska. Ak pracujete na veľkom softvérovom projekte, potrebujete rozhodiť úlohy medzi programátorov. Najjednoduchšie je dať rozličný programátorom paralelne programovať rozličné funkcie. Títo dostanú špecifikáciu danej funkcie, ktorá určuje formát vstupných a výstupných dát a čo má daná funkcia robiť. Konkrétna implementácia je prenechaná samotnému programátorovi a tvorí čiernu skrinku. To je praktické lebo ostatným programátorom na to, aby použili jeho funkciu stačí poznať špecifikáciu, ktorá je dopredu daná a tak môžu paralelne písať kód, ktorý špecifikovanú funkciu využíva. V ideálnom prípade, keď sú všetci hotoví a zapoja všetky svoje funkcie dokopy systém bude bezchybne fungovať.

Ak sa teda snažíme rozdeliť úlohy pri inžinierovaní ľudského vnímania, môžeme postupovať podobne a jeden vedec pracuje na vnímaní kontúr, druhý na vnímaní textúr a.t.ď. Samozrejme tento spôsob akým si my uľahčíme inžinierovanie vnímania nemusí zodpovedať spôsobu, ktorý použila príroda pri jeho zostavovaní. Vskutku zrejme nezodpovedá. Napriek tomu sa dá povedať, že modulárny prístup v prípade vizuálneho vnímania bol historicky produktívny, aj keď modularita je v tomto prípade chápaná vôlnejšie ako u Fodora.

Problematický je však ďalší aspekt Marrovej modularity, ktorý Fodor prebral. Ním je delenie na vstupné, centrálne a poprípade výstupné systémy (rozhodovanie, motorika). Len vstupné systémy môžu byť modulárne. Alternatívne si môžeme predstaviť, že modularita zahŕňa izolované prúdy od vstupov cez centrálne procesy až po výstupy. Nemusí sa pritom jednať o reflexy. Tieto procesy môžu vykonávať komplikované spracovávanie informácii. Prípady takýchto vizuomotorických modulov sú typické pre zvieratá. Napríklad, keď žabe preletí zrakovým poľom objekt správnej veľkosti a správnej rýchlosti tak žaba po ňom jazykom chňapne (Lettvin et al., 1959). Toto správanie je modularizované od vstupu po výstup (žaba musí chňapnúť) a pri tom nie je reflexívne, keďže detektor inferuje, či komplexné vlastnosti objektu zodpovedajú letovým vlastnostiam hmyzu.

Vskutku Milner a Goodale (1995) postulovali, že ľudská myseľ pozostáva z dvoch takých paralelných a viac menej izolovaných prúdov. Jeden je vedomý, explicitný a sprostredkuje reprezentácie pre pamäť. Druhý je nevedomý, implicitný a sprostredkuje informácie pre motoriku. Tieto prúdy sa líšia práve na základe výstupov (pamäť/vedomie vs. motorika). Dôvodom odlišného spracovávanie je že pamäť a motorika sledujú odlišné ciele. Pamäť potrebuje reprezentácie, ktoré sú konštantné naprieč časom a kontextom. Motorika potrebuje reprezentácie, ktoré sú konštantné tu a teraz. Paralelné fungovanie týchto dvoch prúdov sa dá ilustrovať na nasledujúcej ilúzii.

Stredné kruhy sú rovnako veľké aj keď stredový kruh vľavo vnímamé menší ako stredový kruh vpravo. Kruhy v okolí poskytujú dôležitú kontextuálnu informáciu o distálnej veľkosti objektu. Kontext nám umožňuje zohľadniť vzdialenosť kruhov a teda ich skutočnú veľkosť. Vtip je v tom, že ak použijete miesto stredového kruhu mincu a poviete probandom aby sa po minci načiahol tak vzdialenosť prstov natiahnutej ruky netrpí ilúziou a je rovnaká pri oboch kontextoch.

Milnerova a Goodalova predstava je stále kontroverzná. Pre nás však stačí skonštatovať, že existuje dôležitá koncepcia modularity, ktorú Marr a Fodor zo svojho teoretizovania vytesnali. Milner a Goodale zhŕňajú ich vplyv v predslove k ich knihe:

 Many workers in the field have found it useful to invoke notions of ‘modularity’ when discussing the organization of the visual system, […] the many different processes involved in transforming the ‘raw’ visual image are typically regarded as part of a single monolithic system dedicated to delivering a unified percept of the visual world. While this approach to vision has not prevented considerable advances at both empirical and theoretical levels, it has concentrated almost entirely on the input side of visual processing and has virtually ignored the ultimate function of vision and the visual system, namely to ensure an effective and adaptive behavioral output. (Milner & Goodale, 1992, s. 5-6)

Snaha apriori vytesnať a odpísať určité výskumné prístupy ako to vidieť (nielen) pri Fodorovej modularite musí v konečnom dôsledku vychádzať z nejakého “hegeliánskeho” argumentu, ako ich popisuje Chemero. Takáto snaha je v lepšom prípade ignorovaná. Tak sa stalo pri Fodorovej predstave, že výskum centrálnych procesov je odsúdený na neúspech. Nesúhlas s touto defétistickou a mysteriánskou predstavou dali rázne najavo už komentátori v BBS. V horšom prípade vedie propagácia takýchto názorov k ignorovaniu zaujímavých teoretických pozícii, ktoré by viedli k prevedeniu dôležitých experimentov. Myslím, že ako poukazujú Milner a Goodale, tak sa stalo v prípade vizuomotorických modulov a aj keď Fodorov podiel viny ťažko presne určiť, pochvalu si Fodor určite nezaslúži.

Evolučná psychológia

Fodor zobral predstavu modularity od linguistov a výskumníkov vizuálneho vnímania a použil ju ako všeobecný princíp architektúry ľudskej mysle. Tento nápad prevzala aj evolučná psychológia a zástancovia jadrovej kognície (core cognition) medzi vývinovými psychológmi. Na tomto mieste sa venujem len evolučnej psychológii.

Ak odmietnete Fodorov pesimizmus ohľadom centrálnych procesov, jednou alternatívou je postulovať, že aj centrálne procesy sú modulárne. Tak spravili evoluční psychológovia a postulovali masívnu modularitu. Okrem Fodorových perceptuálnych a lingustických modulov, získame modul pre odhalenie podvodníkov, pre zbadanie predátora alebo pre výber jedla. Ľudská myseľ je ako švajčiarsky nožík so širokým výberom vysoko špecializovaných nástrojov. Evoluční psychológovia pritom zdedili niekoľko problematických predstáv od Fodora. V zásade akceptovali Fodorov problematický argument, že centrálne procesy sú záhada ak sú holistické a nedeliteľné na moduly. Dokonca túto predstavy využívajú ako argument pre silnú modularitu: P1. Ak sú centrálne procesy holistické a nedeliteľné, tak ich nemohla evolúcia poskladať, lebo táto pracuje len iteratívne. P2. Ľudská myseľ je produktom evolúcie. Záver: Centrálne procesy musia byť deliteľné a modulárne. (Porovnaj s Fodorovou obrátenou argumentáciou: P2. Centrálne procesy sú holistické. Záver: Ľudská myseľ nie je produktom evolúcie).

Ako som spomenul predstava modularity nie je neznáma neurobiológom a etológom. U živočíchov však nájdeme hlavne vizuomotorické moduly. Napriek tomu, že Evoluční psychológovia vyhodili Fodorov kryštál z architektúry mysle zabudli vstupy a výstupy pospájať (viď obrázok vyššie). Toto možno vnímať ako skrytý antropocentrizmus, najskôr však ide o Danajský dar Fodorovej modularity. Rozhodnutie nepospájať vstupy a výstupy má aj praktickú stránku. Ak chcete skúmať vizuomotorické moduly musíte si dobre premyslieť, pomocou ktorých výstupov chcete skúmať ľudské správanie. Evopsychológovia však nemajú nástroje na to aby skúmali tých ekologicky najpravdepodobnejších výstupných kandidátov – t.j. rýchle podvedomé motorické reakcie alebo hormonálnu činnosť. Vďaka ich koncepcii modularity je však možné skúmať hociaký vstupný modul pomocou hociakého výstupu. To je praktické. Takto evolučným psychológom nestojí nič v ceste aby vyskúmali celú modulárnu architektúru ľudskej mysle pomocou dotazníkov a variácii Wasonovho testu.
Aj svojou predstavou modularity sa evolučná psychológia do veľkej miery izolovala od výskumu v etológii a biológii. Len zopakujem, čo som tvrdil už dávnejšie, že hlavným problémom evolučnej psychológie je, že sú intelektuálnymi dedičmi antidarwinistických nativistov ako sú Chomsky a Fodor. Fodorova modularita patrí tiež k tomuto dedičstvu.

Facit

Samozrejme určiť historický vplyv Fodorovej modularity je z časti odsúdené na špekulovanie o tom čo by bolo, keby bolo a ako by vyzeral výskum bez Fodora. Ja som sa snažil poukázať na to, že Fodorov vplyv bol z časti bezvýznamný (, keďže predstavy modularity už existovali, viz. Marr a vizuálne vnímanie), ignorovaný (nemožnosť centrálnych procesov) a negatívny (EvoPsy, vývinová psychológia a popr. presadzovanie vizuomotorických modulov).

Dennett v úvodnom citáte tvrdí, že Fodor, aj keď sa tento mýli, umožní nám konfrontácia s jeho omylmi vidieť ďalej. S týmto musím súhlasiť. Pri lektúre viacerých teoretikov (obzvlášť z východného pólu), je nezúčastnený študent konfrontovaný s úplne od veci predstavami a ad-hoc premisami, ktorých pôvod nie je známy, uvádzaný a zdá sa, že sú vnímané ako samozrejmé. Moja skúsenosť je, že tieto premisy pramenia niekde u Chomskeho alebo Fodora. Chomskeho a Fodorove publikované názory sú v tomto ohľade nápomocné. Nie preto, že by boli vedecky nápomocné alebo relevantné. Ale preto, že teoretizovanie kolegov z východného pólu je bez nich ťažko zrozumiteľné.

Na záver by som rád pridal moju reflexiu prečo bola a je Fodorova (resp. Marrova) predstava modularity taká atraktívna a populárna v kognitívnych vedách. Či už sa na to pozrieme z teoretickej alebo experimentálnej stránky, naša schopnosť teoretizovania a experimentovania je zoči voči komplexnosti ľudskej mysle značne obmedzená. Najjednoduchšie je, ak postulujeme, že myseľ pozostáva z navzájom nezávislých a izolovaných častí. Potom môžeme v danom experimente skúmať jazyk bez toho aby sme museli kontrolovať vplyvy kontextu, predchádzajúcich individuálnych skúseností, poradia stimulov a.t.ď. Z hľadiska experimentovania by sme museli pridať exponenciálne rastúci počet binárnych otázok a skupín probandov, ktoré by tieto šetrili. Z hľadiska teoretizovania tieto kontextuálne efekty ťažko popíšeme pomocou novelistického štýlu. Rozhodne by to nebol pekný príbeh. Tak ako si informatici zvolili modularitu ako inžiniersku stratégiu. Tak podľahli pokušeniu aj kognitívni vedci. Experimenty sú stavané tak, aby objavili modularitu. Kontextuálne efekty sú nezaujímavé. Modulárne výsledky sú novinka. Kontextuálne efekty sú štandard a nuda. Táto stratégia vedie k nárastu modulov, keď pre každé dáta vyhovujúce aspoň nejakému aspektu Fodorovej modularity je hneď postulovaný modul.

Dnes našťastie máme lepšie výpočtové a experimentálne metódy. Tieto nám umožňujú prešetriť a vyhodnotiť aj komplexné interakcie v dátach. Modularita sa tak stáva ako výskumná stratégia obsoletnou. Myslím, že z časti sa už tak deje a v budúcnosti modularita z psychologického teoretizovania vymizne a Fodor s jeho príbehom o kryštáloch, moduloch a ich informačnej promiskuite sa zaradí k ostatným rozprávkárom v dejinách predvedeckej psychológie ako boli Freud alebo James.

Literatúra

Dennett, D.(1998). Brainchildren. MIT Press. Cambridge, MA.

Elman, J. L., Bates, E. A., Johnson, M. H., Karmiloff-Smith, A., Parisi, D. & Plunkett, K. (1996) Rethinking innateness: A connectionist perspective on development. MIT Press.

Fodor, J., Pylyshyn, Z. (1981). How direct is visual perception? Some reflection on Gibson’s ‘ecological approach’, Cognition, 9, 139-196.

Fodor. J. (1983). The Modularity of Mind: An Essay on Faculty Psychology. MIT Press.

Fodor, J., Pylyshyn, Z. (1988). Connectionism and cognitive architecture, Cognition, Vol. 28, Nos. 1-2, pp.3-71.

Fodor, J. A. (1992). A theory of the child’s theory of mind. Cognition, 44, 283–296.

Fodor, J. (1998). Concepts: where Cognitive Science went wrong. The 1996 John Locke Lectures, Oxford University Press.

Fodor, J. (2000). The Mind doesn’t work that Way; the scope and limits of computational psychology. MIT Press.

Fodor J. a Piattelli-Palmarini, M. (2010). What Darwin Got Wrong. Farrar, Straus and Giroux.

Humphrey, K., & Underwood, G. (2009). Domain knowledge moderates the influence of visual saliency in scene recognition. British Journal of Psychology, 100, 377–398.

Karmiloff-Smith, A. (1992). Beyond Modularity. Cambridge, MA: MIT Press.

Lettvin, J., Maturana, H., McCulloch, W. & Pitts, W. (1959). What the frog’s eye tells the frog’s brain, Proceedings of the IRE, Vol. 47, No. 11.

2 thoughts on “Jerry Fodor: Modularita Mysle

  1. Nuž, je to článok do ktorého som investoval asi najviac námahy a času spomedzi všetkých ostatných, tak som rád ak to bolo vidieť.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s