Tony Chemero: Radical Embodied Cognitive Science

Aby som nehromadil len kritiku na plecia filozofov, predstavím aj zopár pozitívnych príkladov filozofov, ktorých práca je vedecky produktívna. Tony Chemero je profesorom na Franklin and Marshall College v Lancaster, USA. Chemero študoval u Dennetta na Tufts. Svoj doktorát robil pod taktovkou Tima Van Geldera na Indiana University. Praktické skúsenosti s vedeckým výskumom nazbieral na stáži u ekologických psychológov v Connecticute. Ak existuje nejaká dogma kognitívnych vied, tak je ňou tvrdenie, že sémantika signálov je dôležitou súčasťou popisu systémov. Koniec-koncov boli to behavioristi, čo upierali signálom ich významy a sústredili sa len na pozorovateľné správanie. Chemero hereticky s dominantným pohľadom nesúhlasí. Jeho alternatívou však nie je behaviorizmus, ale ekologická psychológia J.J. Gibsona, teória dynamických systémov a v posledných rokoch populárny program stelesnenej mysle (Embodied Mind). Svoj pohľad zhrnul v knihe Radical Embodied Cognitive Science (Chemero, 2009), na ktorú sa vzťahuje tento článok.

Začnime výpočet Chemerových herézii jeho pohľadom na filozofiu. Zacitujem obšírnejšie, keďže predpokladám, že viacerí čitatelia si budú chcieť citáty skopírovať a vytlačiť aby ich mohli v noci potajme vyryť na múr najbližšej filozofickej fakulty (s. 165-166):

Before I start in on this spurt of philosophizing, it is worth pausing to comment on the character of the arguments I will be making. My attempts to develop positions on these classical philosophical problems [vedomie, sémantika, m.s.] will not be based on distinction mongering, thought experiments, or fanciful case studies. I will not be talking about Martians, varieties of supervenience, or zombies. I take it that it is an obsession with things like this that causes (many) cognitive scientists to view philosophers as boring know-it-alls who are out of touch with reality. It also leads (many) philosophers to view cognitive scientists as failing to address ‘‘the real problems.’’ This situation is especially dangerous to philosophers, who seem increasingly irrelevant to colleagues outside their departments. Indeed, even some philosophers view their own colleagues as irrelevant. To take two recent examples, Churchland (2002) mocks those who do not apply findings in neuroscience to philosophical problems as ‘‘no-brainers’’; Bickle (2003) mocks anyone with traditional philosophical concerns, including ‘‘naturalistic philosophers of mind.’’ Though (in most moods) I do not endorse the name calling, I do think that Churchland and Bickle are on the right track about the kinds of arguments that philosophers ought to be making. So in what follows, I will address philosophical problems and develop philosophical positions using experiments and data, as opposed to trying to imagine the properties of the c-fibers of Martian zombies.

V poznámkach k prvej kapitole sa objaví aj obligatórne varovanie pre kolegov (s. 209):

A warning for those readers who are professional philosophers. My experience suggests that the material in this chapter tends to make some professional philosophers angry: some philosophers seem to view the arguments made as not just mistaken, but also somehow evil. To head off any misinterpretations, I will point out that I do not, as one former teacher worried, hate philosophy. Indeed, I hope that this book will be taken as exemplifying a way that philosophers of science can play a role that is genuinely philosophical, constructive, and actually valuable to practicing scientists.

Ako by mal tento prínos vyzerať zhŕňa Chemero na konci knihy (s. 207) nasledovne:

[…] this book is an implicit argument concerning what philosophers can do for the sciences: show that something is possible by clearing up conceptual muddles, show that views are coherent, place current concerns in historical perspective, and show how research bears on philosophical issues. Whenever possible, philosophers of science should participate in the science itself. This is the only way to really understand what’s going on.

Tak sa pozrime na výsledky Chemerovej práce.

Kapitola 1

V prvej kapitole si Chemero pripravuje pôdu. Popisuje tzv. hegeliánske argumenty, ktoré konceptuálne “definujú skupinu systémov, tvrdia, že systémy majú určité vlastnosti a potom (proti empirickej evidencii) tvrdia, že určité systémy sú členom tejto skupiny. Sem zaraďuje Chemero Hegelov argument, že nemôže existovať ôsma planéta, argument kreacionistu Beheho, že evolúcia nemôže fungovať, lebo organizmy sú neredukovateľne komplexné, Chomskeho “poverty of stimulus” argument proti behavioristom a Fodorove a Pylyshynove argumenty proti konekcionistom. V Chomskeho a Fodorovom prípade pripisuje prevalenciu týchto argumentov nezrelosti výskumnej oblasti – kognitívnych vied. Kognitívne vedy zatiaľ neboli schopné vyprodukovať dominantnú rigoróznu teoretickú paradigmu. Namiesto toho sa snažia individua odpísať určité prístupy. Chemero preto argumentuje pre dočasnú teoretickú pluralitu v kognitívnych vedách až kým sa neposunie výskum dostatočne ďaleko aby podložil určitú teoretickú pozíciu. Tým sa Chemerova menšinová pozícia stáva zaujímavou. Zároveň tým Chemero naznačuje spôsob akým chce argumentovať pre svoj radikálne stelesnený prístup. Miesto negatívnych argumentov očierňujúcich všetky ostatné nápady ako je to typické vo filozofii, chce poukázať na pozitívne stránky a prínos svojho prístupu.

Kapitola 2

Chemero sleduje vývin teoretických pozícii v psychológii. Okrem komputacionizmu a reprezentacionizmu, tu je aj vetva empirikov od ktorej sa odštiepila Ekologická psychológia J.J.Gibsona. Jej teoretický základ v súčasnosti reprezentujú hlavne prívrženci stelesnenej mysle. Andy Clark sa vymedzuje od skoršej ekologickej psychológie a zhŕňa ju aj s ostatnými podobnými prístupmi pod hlavičku radikálnej stelesnenej kognície, ktorú popisuje nasledovne (Chemero, 2009, s. 28-29, preklad M.S.): “Štrukturované symbolické a reprezentačné pohľady sú myľné. Stelesnenú kogníciu je možné najlepšie študovať pomocou nekomputačných a nereprezentačných modelov, ktoré zahŕňajú napr. nástroje teórie dynamických systémov.” A to je aj Chemerova definícia. Chemero sa chce vrátiť naspäť ku koreňom stelesnenej mysle. Vo zvyšku kapitoly uvádza prvé dva príklady výskumu radikálnej stelesnenej mysle, ktorý nepotrebuje reprezentácie na to aby vysvetlil kognitívne fenomény.

Kognícia bez reprezentácii

Kogníciu bez reprezentácii si môžeme predstaviť nasledovne. Keď sa bejzbolový hráč snaží chytiť vysoko odpálenú loptičku, má v zásade dve možnosti. Buď sa pokúsi na základe trajektórie – rýchlosti a smeru letu loptičky, zistiť miesto kam loptička dopadne a beží na toto miesto. Druhá možnosť je pokúsiť sa minimalizovať horizontálnu vzdialenosť medzi svojím postavením a postavením loptičky vo vzduchu. V tomto prípade nemusím vykonať žiadnu inferenciu ani nič reprezentovať. Úplne postačí sústrediť sa na perceptuálne signály ako je pozícia loptičky vzhľadom k vlastnému telu (získaná na základe pozície loptičky na sietnici, oka v hlave a hlavy na krku) a úmerne prispôsobiť pohyb.

Myslím, že je zaujímavé si ilustrovať tento prípad pomocou Bischofovej sémantiky. Pozrime sa najprv na prvý prípad, hráča, ktorý inferuje konečnú pozíciu loptičky na základe jej letovej dráhy. Tento hráč musí zistiť rýchlosť a smer a na to potrebuje poznať viaceré po sebe nasledujúce pozície. Pozícia lopty (L0) je zálohovaná v pamäti a neskôr na základ novej pozície (L1) a pozície predchádzajúcej (L0) hráč určí miesto dopadu, resp. smer svojho pohybu (P). Tento príbeh slúži na ilustráciu, nie je myslený ako plauzibilný model. Každopádne systém bude potrebovať určitý druh pamäte a tým pádom vnútorný feedback. Vnútorný okruh kvalifikuje podľa Bischofa na to, aby sme systému prisúdili sémantiku. Hráč sa snaží chytiť loptu (intencia) a lopta miery prudko pred neho (kognícia).

Vyššie je uvedený prípad hráča, ktorý interaktívne sleduje loptičku a minimalizuje vzdialenosť. Vstupom do systému je pozícia lopty (L) a hráča (P0) a na základe nej hráč zistí ako a kam sa musí pohnúť (P1). Žiadna forma pamäte a inferencie nie je potrebná, systému chýba vnútorný okruh a týmto sa vstupné a výstupné signály nekvalifikujú na to aby sme im udelili význam. Hranice systému však môžeme zvoliť inak, aby zahrnuli aj interakciu s loptou.

Vstupom do systému je počiatočná pozícia hráča a lopty a výstupom je východisková pozícia hráča. Hráč prispôsobuje svoju pozíciu pohybu lopty a tým aj mení egocentrickú pozíciu lopty. Takýto model vyzerá ako pokrok, problém je akurát v tom, že systém nie je totožný s organizmom, ale zahŕňa aj istý výsek prostredia. Tým pádom kognície a intencie neprisudzujeme organizmu, ale zmiešanému systému. V rámci Bischofovej koncepcie je takýto prístup platný – systém sme definovali ako ľubovoľný výsek z fyzikálnej reality. V rámci filozofie a každodenných intuícii samozrejme vedú takéto kombinované systémy k nekonečným zmätkom. Zrazu majú ajfóny vedomie alebo sémantika je takýmto systémom úplne upieraná.

Kapitoly 3,4,5

Chemero a ekologickí psychológovia sa museli s vyššie uvedenými problémami vysporiadať. Táto diskusia sa vedie pod už spomenutým pojmom reprezentácii, ktoré sú v Bischofovej terminológii rovnocenné s kogníciami. V tretej kapitole Chemero uvádza a diskutuje teórie reprezentácie, hlavne od Ruth Milikan. Tieto testuje pomocou elementárnych modelov ako sú oscilátory, emulátory alebo fitzugh-nagumo model neurónu. Nakoniec akceptuje tradičnú definíciu od Ruth Milikan. Táto definícia na jednej strane identifikuje dôležitosť pamäte systému, na druhej strane však upiera reprezentácie vyššie uvedeným zmiešaným systémom. Reprezentácie môžu takto vykazovať len aktéry, čo sa Chemerovi tiež moc nepozdáva.

V štvrtej kapitole Chemero predstavuje teóriu dynamických systémov. Chemero uvádza viacero zaujímavých prípadov vrátane simulácii z oblasti evolučnej robotiky. Čo sa týka svojej filozofie, Chemero predstavuje dynamický prístup (dynamical stance) v analógii k Dennetovmu intencionálnemu prístupu (intentional stance). Dennett by zrejme zahrnul Chemerov dynamický prístup, pod to čo volá fyzikálny prístup. Chemero sa formuláciou takéhoto analogického postupu snaží zvýrazniť, že ho nezaujíma ako to naozaj je, že či niekde medzi neurónmi v mitochondriálnom prachu naozaj sú ukryté reprezentácie. Chemero ponúka dynamické systémy ako metaforu, prístup, ktorý má vedcov inšpirovať pri vymýšľaní experimentov a teórii. V piatej kapitole Chemero uvádza príklady ako dynamické systémy môžu ponúknuť zaujímavé testovateľné predpovede a vedú k vedeckým objavom.

Kapitola 6, 7
V týchto dvoch kapitolách Chemero uvádza ekologickú psychológiu rozvinutú J.J. Gibsonom v 50. a 60. rokoch minulého storočia. Ekologická psychológia predpokladá, že pre fungovanie organizmov nie sú potrebné komplexné inferencie a reprezentácie. Organizmy nepotrebujú informácie (, ktoré sú perceptuálne dostupné) reprezentovať, ale vnímajú tieto signály priamo ako v príklade s bejzbalovým hráčom. Ekopsychológia bola a je tradične aplikovaná hlavne na vnímanie a motoriku. Chemero ilustruje, že môže byť rozšírená aj na fenomény ako sú objavy pri riešení komplexných kognitívnych problémov.
V siedmej kapitole sa konečne dostávame k otázke sémantiky kombinovaných systémov. Ekopsychológovia vytvorili inventár pojmov, ktoré sa snažia bližšie popísať význam signálov. Najdôležitejším sú afordancie (affordance), ktoré vyjadrujú vlastnosť objektov. Určité objekty umožňujú organizmu pribrať ich do interakcie a vytvoriť tak systém so sémantikou. Naopak organizmy majú určité dispozície – schopnosti, ktoré im umožňujú pribrať objekt do interakcie. Pohár vody má afordanciu byť vypitý. Smädný jedinec má zasa zodpovedajúcu dispozíciu. Vo vyššie uvedenej schéme bejzbalového hráča možno považovať počiatočnú pozíciu loptičky za afordanciu a počiatočnú pozíciu hráča za dispozíciu. Oboje sú dôležité pre vznik interakcie. Prudká loptička je doslova nechytateľná, teda neumožňuje afordanciu chytateľnosti. Naopak loptička môže byť chytateľná, ale hráč je od nej moc ďaleko a teda nemá dispozíciu ju chytiť.

Treba dodať, že samotné definície resp. pokusy ekopsychológov o definíciu afordancie a ďalších pojmov sú dosť nejasné. Chemero diskutuje Gibsonovu definíciu. Následne diskutuje pohľad ekopsychológov z Connecticutu. Nakoniec prezentuje svoje – hneď rovno dve definície, z ktorých neskoršia sa mu pozdáva lepšie. Tieto definície šipia, že afordancie akosi závisia aj od objektu, aj od subjektu a od ich spoločnej interakcie. Problém vidím v tom, že nerozlišujú štandardné a kombinované systémy ako som ich ja uviedol vyššie. Tým pádom často pripisujú afordancie aj štandardným systémom a pojem teda splýva s kogníciami. Tým vzniká podozrenie, že ekopsychológovia v skutočnosti hovoria o reprezentáciach len ich volajú inak.

Kapitola 8, 9

Posledné dve kapitoly sú venované filozofickým problémom, hlavne problému vedomia a vzťahu Chemerovho prístupu k neurovedám. Priznám sa, že tieto dve kapitoly na mňa pôsobia dosť rozpačito. Neuvádzajú nič nové a skôr ide Chemerovi o to splniť si svoje filozofické povinnosti, keďže v predchádzajúcich kapitolách sme toho z filozofie v tom klasickom zmysle slova moc nevideli. Chemero nemá problém s neurovedami, čo sa aj dalo čakať, keďže teória dynamických systémov je dôležitým nastrojom formálneho modelovania v biológii. Chemero akurát varuje nad prílišnou koncentráciou na vlastnosti mozgu. Periferálne nervy, telo a interakcia s okolím môžu prebrať dôležité komputačné úlohy. Hladať ich riešenia v mozgu je následne mylné. V poslednej kapitole sa Chemero hlási k realizmu v otázke vedomia. Ako Dennetova Heterofenomenológia aj Chemerov radikálne stelesnený prístup skúma vedomie na základe pozorovateľných fenoménov (napr. správania, s. 205):

In radical embodied cognitive science, using information to perceive affordances and guide behavior in real time just is having conscious experiences. When we have explained how animals use information to directly perceive and act in their niches, we will also have explained their conscious experience. We are, of course, miles away from having satisfactorily explained how information is used to perceive and act, but the headway that has been made is also headway toward explaining consciousness.

Hodnotenie

Celkovo mi je Chemerov prístup sympatický. Definície afordancii a programu radikálnej stelesnenej kognície bude musieť Chemero ešte prečistiť, ale ako som sa snažil ukázať vyššie, takéto definície majú svoj opodstatnený cieľ. Nesúhlasím s tým, že všetky systémy by bolo možné vysvetliť pomocou dynamického prístupu a pomocou konceptuálneho inventáru ekopsychológov. Tento prístup môže fungovať pri jednoduchých systémoch napr. na periférii – pri vnímaní a motorike, ale bude mať problémy s komplexnejšími systémami, ktoré nevyhnutné vyžadujú feedback, flexibilitu a tým pádom umožňujú aplikáciu sémantiky. Samozrejme aj v tomto prípade je možné vzdať sa sémantiky a aplikovať dynamický prístup. Akurát si myslím, že vedci si tým uprú dôležitý výskumný nástroj. Napriek tomu si myslím, že radikálna stelesnená myseľ by mala figurovať voči svojim reprezentačným konkurentom ako nulová hypotéza. Ako sme videli kombinované systémy sú, čo sa týka štruktúry organizmu jednoduchšie a jednoduchšie modely chceme uprednostniť. V kognitívnych vedách je naopak praxou prijsť s komplikovaným ad-hoc modelom, ktorý často rieši neexistujúce problémy. Takéto pseudoproblémy môžu vzniknúť nesprávnym ohraničením systému ako napríklad izoláciou organizmy od jeho interakcii s prostredím. Chemerova kniha je v tomto ohľade vítaným príspevkom.

Čo sa týka filozofie tu treba Chemerovi určite zatlieskať. Vo vzduchu samozrejme vysí otázka na koľko sa jedná ešte o filozofiu a jej genuíny prínos. Na jednej strane Chemero nerobí nič, čo by snáď psychológ nezvládol. Na druhej strane kopa filozofov by s jeho prístupom nesúhlasili. Ako som už viackrát pripomenul, myslím, že prvý problémom sa nemusia filozofi trápiť, filozofiu treba vymedziť obsahovo a nie metodologicky. Čo sa týka druhého problému, filozofiu treba jednoducho predefinovať. Ak Chemerov filozofický prístup nie je prístupom filozofie, musí filozofia a nie Chemero zmeniť svoje spôsoby.

Kniha je dobre čitateľná. Chemero argumentuje efektívne a ani v občasných odbočeniach nestráca zo zreteľa svoj celkový argumentačný cieľ. Kniha obsahuje množstvo príkladov zaujímavého empirického výskumu vrátane simulácii rôznych mozgostrojov, ktoré Chemero používa namiesto myšlienkových experimentov na to aby otestoval definície a filozofické tvrdenia. K niektorým týmto prípadovým štúdiam sa ešte vrátim v samostatných článkoch na tomto blogu.

Pri príležitosti novovzniknutého časopisu americkej akadémie kognitívnych vied Topics  (, ktorý je určený teoretickým, reflektívnym a filozofickým debatám) sa diskutovala pozícia rôznych vedných oborov v rámci kognitívnych. O roli filozofie sa diskutovalo v druhom a treťom čísle (dostupné online). Chemero s kolegami (Stepp et al.) zareagovali na príspevok Billa Bechtela o filozofii kognitívnych vied. Nesúhlasili s jeho dôrazom na reprezentácie. Tento článok v podstate zhŕňa Chemerovu pozíciu a možno ho alternatívne použiť ako úvod namiesto knihy.

Chemero, A. (2009). Radical Embodied Cognitive Science. MIT Press, Cambridge, MA.

Stepp, N., Chemero, A., Turvey, M., T. (2011). Philosophy for the Rest of Cognitive Science. Topics in Cognitive Science, 3, 425–437.

8 thoughts on “Tony Chemero: Radical Embodied Cognitive Science

  1. Od Chemera bych zájemcům doporučil ještě článek After the Philosophy of Mind:
    Replacing Scholasticism with Science, který napsal společně s Michaelem Silbersteinem (Philosophy of Science 75, 2008 – https://edisk.fandm.edu/tony.chemero/papers/chemsilberphilsci08.pdf). Takový typ věcné a adresné kritiky filozofie mě baví a pokládám ho za podstatně zajímavější a relevantnější než vágní a obecné mudrování o tom, co “všichni filozofové” dělají.

  2. (Vztiahnem tu poznámku o vágnom mudrovaní aj na svoje odporúčania na tomto blogu, správne?)

    Vecná a adresná kritika je pekná vec, ale kognitívni vedci nechcú primárne zachraňovať filozofiu, ale zistiť ako myseľ funguje. Ak nám filozofi hádžu polená pod nohy, tak je jednoduchšie odpratať filozofiu z cestu ako loviť triesky poznania v tom filozofickom rúbanisku.

    V mojom prípade je paušálne a kategorické kritizovanie filozofie tak trochu aj “guilty pleasure”. Tak ako telesne postihnutí, ani filozofi za svoj hendikep (neschopnosť aplikovať empirickú metodológiu) nemôžu. Nadávať a vysmievať sa z ich “metodológie” je následne trochu nefér. Ale mňa to baví. Napríklad (oslí mostík) Andrew Wilson práve publikoval na blogu recenziu Shapirovej Embodied Cognition a posledný paragraf recenzie znie:

    I was depressed by one thing in this book: the degree to which vast amounts of embodied cognition work consists of arguing about thought experiments. Does Otto really remember things using his notebook the way Inga does with her brain? Just what would those floating spheres know about ‘forwards’ or ‘up’? What about all those brains in vats and the incredible things scientists can apparently do to them? For the love of science, people, give it up. You end up arguing about the details of things that do not (and possibly can not) exist, rather than the thing we’re actually interested in – how cognition is actually implemented in us. Embodied cognition will never get anywhere without working with real systems and figuring out whether they are embodied or extended.

    No proste poézia🙂

  3. Tím nejjednodušším způsobem, jak odprátať filozofii, je prostě se k ní nevyjadřovat. Já začínám protestovat až ve chvíli, kdy jsem svědkem toho, jak se do kritiky filozofie pouští někdo, kdo o ní ví prd (neříkám, že je to úplně váš případ, i když vaše výtky zatím nepřinášejí nic nového a v kruzích philosophy-haters jsou dávno provařené ad nauseam). Nejhůř to v tomto směru dotáhli (současní) fyzikové a citát E. T. Jaynese z minulého postu to skvěle ilustruje (když pak ten dobrý muž začne doporučovat Carnapa, Hackinga, dokonce i Humea, začínám mít pocit, že si ze mě někdo vážně dělá prdel.) Vaši “guilty pleasure” vám nijak nechci brát, i když její míra mi přijde poněkud patologická. Co mě zaráží (nejen u vás) je to, že když při tom všem ohánění se vědeckostí a exaktností přijde řeč na kritiku filozofie, najednou laťka upadá povážlivě nízko a člověk se dočká spíš opaku vědeckosti a exaktnosti. Proč? Vždyť i metafilozofie se dá dělat pořádně.

    Aby nedošlo k mýlce, na brains in vats, chalmersovské zombie a podobné záležitosti mám podobný názor jako vy – ty bych opravdu hájit nechtěl.

    Jinak mimo dost odfláknutou metafilozofii se mi vaše příspěvky líbí a doufám, že v psaní blogu vytrváte. K filozofii se tu už vyjadřovat nebudu, začíná mi to připadat jako ztráta času. Ale číst budu dál.

  4. Tá opcia ignorovania je na prvý pohľad naozaj lákavá avšak v skutočnosti je to nezmysel, ktorý nie je možné realizovať. Súčasná vedecká prax je taká, že publikované práce musia naväzovať na tie predchádzajúce. Napr. kolegyni tento rok vypenila jedna recenzentka lebo nezacitovala jej etologické štúdie (v článku k vývinovej psychológii, hä?). Argument bol, že neodcitovaním autorka nepodporuje interdisciplinárnu výmenu informácii medzi etológiou a psychológiou, článok je zlý a nemal by byť publikovaný. Vo vysoko kompetitívnom prostredí kde menej ako 10 percent článkov je akceptovaných aj takáto sprostosť stačí na to aby bola publikácia zamietnutá. Analogickú “interdisciplinárnu výmenu” si možno predstaviť aj v prípade filozofov. Napr. vo vývinovej psychológii, pri vývine konceptuálneho myslenia sa prácam filozofov – či chceme, či nechceme nevyhneme. V publikáciach to vedie k tomu, že musíme písať a diskutovať ich práce aj keď nás tieto nezaujímajú a sú v podstate irelevantné. Vedci následne píšu o filozofi vo floskulách alebo sa rovno dopúšťajú mylných interpretácii filozofie. Za tými doporučaniami Carnapa a Hackinga, by som teda videl v prvom rade ruku editora.

    Problém je v tom, že aj keď filozofov ignorujeme, tak títo sa prihrnú ako kobylky a snažia sa nám vysvetliť prečo je váš výskum od začiatku pomýlený. Následne už nie je možné filozofov ignorovať. Môžem uviesť úplné konkrétny prípad. Eric Baum (2003, p. 73) diskutuje Searleho miestnosť ako argument proti komputacionalizmu. Píše: “This argument appears absurd to every computer scientist I know.” Potom venuje niekoľko strán diskusi a vyvráteniu tohoto argumentu. Prečo? “I am belaboring Searles argument partly because it has many adherents, so many in fact that any book on mind that does not address it risks being criticized for this omission.”

    Stratégia, ktorá sa medzi vedcami čiastočne presadila, spočíva v snahe zabrániť v príleve filozofov do určitej výskumnej oblasti. access consciousness a phenomenal consciousness sú super pojmy lebo umožňujú rozvinúť paralelné nezávislé izolované výskumné tradície – aj filozof je sýty aj veda celá. Slobodná vôla je v psychológii riešená pod hlavičkou decision making. Len necitovať filozofov a nespomenúť slobodnú vôľu. Snáď si nevšimnú, že náš systém dokáže predpovedať intencie probandov o 8 sekúnd skorej než si títo zmyslia. No a potom keď to niekto objaví, keď si nejaký neurovedec po troch pivách na kongrese otvorí hubu a vezme si slobodnú vôlu na paškál tak je oheň na streche a zástupy filozofov pred našimi dverami, aby sme im vysvetlili metodológiu a ako štúdia mohla dojsť k tak nesprávnym výsledkom.

    Tí renomovanejší ako Hawking a Weinberg, si môžu dovoliť rovno filozofom vynadať v úvode (pripomínam, že Jaynesova kniha nebola editovaná, a asi by Jaynesove názory po editácii vyzerali trochu inak). Skrytý signál je – my sme ignorantní vedci, filozofii nerozumieme, naše názory sú teda tak či tak pomýlené alebo irelevantné pre filozofiu, rozhodne naše knihy nečítajte a určite ich necitujte a nevyjadrujte sa k nim.

    Tí menej renomovaní môžu nadávať akurát na blogoch a v publikáciach musia sekať interdisciplinaritu.

    Mňa osobne sa to tak netýka. Formálne modelovanie, obzvlášť bayesiánskeho rázu, ešte filozofi neobjavili (zrejme lebo je samotný obsah moc technický) a tak si môžeme užívať nerušeného pokoja a kľudne sa venovať aj filozofickým otázkam, pokiaľ sa nám ich podarí pred filozofmi dostatočne zamaskovať.

    Čo si mám predstaviť pod metafilozofiou netuším (niekedy sa ešte mrknem na ten odporúčaný článok od Chemera). Filozofia je časť psychológie, informatiky, fyziky etc. ktorá sa zaoberá morálkou, epistemológiou, ontológiou etc. Filozofický výskum a jeho metodika musí byť teda reflektovaná v rámci týchto disciplín. Metafilozofia tak ako metaornitológia alebo metagynekológia neexistuje. Myšlienkové experimenty a filozofické intuície nech riešia antropológovia, psychológovia a historici ako objekt, nie ako nástroj poznania. To je moja pozícia, ktorá by nemala byť prekvapivá a v podstate ani priniesť nič nové (aj keď moja osobná skúsenosť je, že nejedného filozofa takýto pohľad zaskočí).

  5. Nezlobte se na mě, ale vaše srdceryvná story je do značné míry fabulace. Vaši kolegové téměř jistě nepublikují v časopisech, kde by v redakčních radách seděli filozofové – tedy pokud neposílají své věci třeba do TiCS, ale tam je zase těžko bude někdo nutit, aby citovali Searla. Eric Baum Searla diskutovat vůbec nemusel. Rozhodl se zkritizovat jednu známou kritiku AI, což je v knize s jeho tématem zcela pochopitelné. Vaši tezi to vůbec nepodporuje; lidé prostě ve svých knihách kritizují názory, které považují za mylné. (Baum taky píše, že “mnoho” filozofů zpochybňuje validitu Turingova testu na základě “argument from consciousness”; vzápětí se z těchto “mnoha filozofů” vyklube filozof JEDEN, totiž právě Searle. Takhle se nafukuje strašák jménem filozofie. Já osobně jsem se ještě nesetkal s filozofem, který by Searlův Chinese Room obhajoval.).
    Pokud jde o svobodnou vůli, fakta vám opět nedávají za pravdu. Wegner svou knihu přímo nazval “The Illusion of Conscious Will” a takové tituly se vyskytují i ve filozofii, viz třeba “Living without Free Will” of Derka Perebooma. Neurovědci se s popíráním svobodné vůle taky nijak netají a klidně se na to téma rozpovídají i do novin, jako třeba Patrick “Machine” Haggard (http://www.telegraph.co.uk/science/8058541/Neuroscience-free-will-and-determinism-Im-just-a-machine.html#). Slůvka jako “Libet”, “Soon-Brass-Heinze-Haynes”, “Haggard-Eimer” ad. jsou natolik rozšířenou součástí dnešní kultury, že o nich asi neslyšel jen člověk bez přístupu k internetu. Tak co mi to tady vykládáte za báchorky?
    Nevěřím ani tomu, že se na vás sesypou haldy filozofů, když něco publikujete na téma, které některé filozofy zajímá. Situace je spíš taková, že když si nějaký filozof, který se dobře vyzná třeba v neurovědě, dejme tomu Adina Roskies, dovolí pípnout, že aktuální data v neurovědě ne zcela podpoprují dalekosáhlé závěry některých neurovědců, hned vyletí pár biologů a psychologů a v tisku nebo na blozích začnou vytahovat kartu nevědeckosti, “ignorantských filozofů” atd.
    Svobodná vůle se ve filozofii popírala celá staletí před tím, než psychologie a neurověda vůbec stačily vzniknout. Podobně, Bayes byl částečně podnícen Humeovými analýzami kauzality. Spousta dnešních vědeckých teorií a teoretických nástrojů má vystopovatelný původ v pracích konkrétních filozofů. Je skvělé, že se ty teorie a nástroje vědecky zpřesňují, testují apod. Když ale vidím, jak se dnes někteří vědci snaží podobně jako vy vyhranit to takovým tím přístupem “my versus oni”, na mysli mi vytane slovo chutzpah.

  6. Mám dojem, že vám nie je celkom jasné ako funguje peer-review v psychológii a vo vede všeobecne, alebo ste vzali tu poznámku o ruke editora doslovne. Písal som o recenzentoch. Tí majú hlavné slovo pri posudzovaní publikácie. Samotný editor nemá posudzovať prácu ale licitovať recenzie a rozhodnúť na základe týchto. Môže požadovať na základe recenzie úpravu manuskriptu – napríklad zahrnutie diskusie filozofických aspektov (to bolo myslené tou “rukou editora”). Kto teda sedí medzi editormi nie je zaujímavé. Kto sú recenzenti? Tí sú anonymní. V zásade nimi môžu byť filozofi, obzvlášť ako som už spomenul, ak ide o vývinovú psychológiu. Ale aj ďalšie oblasti. Ono ani tak nejde o to, či v konečnom dôsledku filozof prácu naozaj recenzuje. Už len tá možnosť negatívneho posudku v kombinácii s neúprosnými publikačnými kritériami, stačí na to aby vedci takúto diskusiu zahrnuli.

    Čo sa týka slobodnej vôle, zdá sa mi, že strácate prehľad o tom, čo bolo východiskom našej diskusie. Hovoríme o stratégii vedcov, ktorý sa chcú vyhnúť filozofii, čo zjavne nie sú všetci. Takže žiadne kategorické my verzus oni sa nekoná. Fakt je, že pre ten mnou navrhnutý mechanizmus (vedci vedome necitujú filozofov aby im títo dali pokoj) nemám inú ako anekdotickú evidenciu, aj keď v podstate by sa to dalo aj empiricky prešetriť. Išlo len o návrh, akým spôsobom môžu potenciálne vedci filozofov odstaviť. Moje tvrdenie, že v publikačnej praxi nie je možné filozofov ignorovať od toho návrhu nezávisí.

    Ad Baum: Neviem, či hovoríme o tej istej publikácii. Ide o knihu What is thought, MIT Press, 2003. Ak k nej máte prístup, nájdite si vzadu v registri medzi heslami H. Dreyfus, D. Chalmers alebo F. Jackson.

    “Vaši tezi to vůbec nepodporuje; lidé prostě ve svých knihách kritizují názory, které považují za mylné.” Ja som vám tam vyhľadal taký pekný citát – krátky a v jednoduchej angličtine a ešte aj tu sa musíme handrkovať o význame slov. No prosím.
    Ľudia kritizujú mylné názory, ktoré sú zaujímavé. Myslím, že s tým súhlasíte, že existujú mylné názory, ktoré zaujímavé nie sú. Vskutku tieto sú vo väčšine. Baum pokladá Searleho názor za nezaujímavý. Ako píše, Searleho nekritizuje, pretože ten sa mýli alebo že by sa nebodaj zaujímavo mýlil. Searle sa mýli a Bauma to nezaujíma a nechce o tom písať. To mi implicitne vyplýva z toho, že Baum o Searleho postoji, lebo sa bojí, že kniha bude kritizovaná. Takáto kritika zahŕňa aj recenzie v odborných časopisoch. Baum nemôže ignorovať názory Searleho, lebo sa bojí kritiky recenzentov. Ide o príklad vedca, ktorý nemôže ignorovať názory filozofa (, ktoré by inak ignoroval), lebo sa bojí kritiky recenzentov. Tým sme sa dostali k môjmu pôvodnému tvrdeniu.

    Každopádne som rád, že na filozofov sa tiež, z času na čas zosypú vedci. Tým, ktorým to vadí odporúčam ignorovať vedu🙂

  7. OK, to s tou ediční radou to byla blbá formulace. Recenzní postup znám, i ve filozofii kupodivu tuto instituci máme zavedenou🙂 Já bych jako zástupce šéfredaktora Organonu neposílal články k posouzení zástupcům jiných oborů, leda ve zcela výjimečných případech; ale pokud se to v psychologii běžně dělá, beru to zpět jako irelevantní.

    Chalmers Chinese Room nepřijímá (navzdory tomu, že přijímá spoustu dalších blbostí). Dreyfusova kritika AI je mám pocit starší než Searlova a staví na něčem jiném (na Heideggerovi a podobných zvěrstvech). Jackson se k Chinese Room, pokud vím, vyjadřoval snad jen v učebnici, kterou napsal s Braddon-Mitchellem, a vyznění je spíš proti Searlovi. Ale to už bychom se fakt handrovali o naprosté prkotiny.

  8. Ono to nie je tak, že teraz pošleme článok filozofovi a je to. V kognitívnych vedách nie je vôbec jasné, kto je z kadiaľ. Napr. kopa filozofov pôsobí na katedrách psychológie. Vo vývinovej psychológii patria medzi tých prominentných napr. Susan Carey (Harvard) alebo Joseph Perner (Salzburg). Každopádne či už pri písaní vlastných publikácii alebo pri recenziách sa ich akademický pôvod, či už vedome alebo podvedome prejaví a autori recenzovaných prác sa s tým musia popasovať.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s