Gorilu nevidím, gorilu nepočujem

Ľudský mozog je cez vnemové orgány bombardovaný gigabajtami dát za sekundu, ktoré nemá (pri všetkej úcte ku všetkej paralelite) šancu spracovať. Príroda vyriešila tento problém tak, že pomocou pozornosti sú ľudia spracujú len určitý výsek dát. Zvyšok je ignorovaný. Ľudská pozornosť je ako kužeľ svetla reflektoru – hľadáčik, ktorým si nahmatávame svet okolo nás. Tento systém je postavení tak umne, že ho nie sme schopný reflektovať a vlastné zmysly vnímame ako okno do sveta, v ktorom sa nič dôležité nestratí.  Túto intuíciu vyvracajú mnohé experimenty demonštrujúce slepotu voči zmene. Klasická štúdia je od Daniela Simonsa a Christophera Chabrisa. Stimulus a experiment si môžete odskúšať cez youtube:

Ja som videl tento materiál v druhom ročníku, keď nám profesor ukázal toto video počas prednášky. Po jeho premietnutí sa strhla búrlivá diskusia, čí výmen bolo 13, 14 alebo 15. Gorilu zbadalo len zopár málo ľudí, ktorý už experiment poznali.

Týchto demonštrácii slepoty pri dynamických vizuálnych zmenách je v literatúre neúrekom. Polly Dalton a Nick Fraenkel z Universtity of London skúsili vytvoriť dynamický stimulus v auditívnej doméne, ktorý by navodil podobný efekt hluchoty u ľudí. Výsledok si môžete vypočuť tu.

Vytvoriť akustický stimulus nie je na prvý pohľad také ľahké. Video je trojrozmerné (dve priestorové a jedna časová osa) zatiaľčo akustický signál sa odvíja len na časovej osy. K tomu však treba pribrať výšku tónu. (Vskutku vieme, že frekvencia signálu je reprezentovaná v primárnom auditívnom kortexe.) Ľudia vedia takisto lokalizovať zdroj zvuku. Dve uší nám umožňujú určiť horizontálny smer a vďaka špeciálnemu tvaru ušnej mušle vieme do určitej miery určiť aj vertikálne a frontálne smerovanie signálu. Všetky tieto dimenzie otvárajú priestor kam koncentrovať a nekoncentrovať pozornosť a pre nás experimentátorov kam ukryť gorilu. Vskutku jednou z prvých demonštrácii ľudskej schopnosti vtesnať predmet z pozornosti bol Cocktail-Party efekt Colina Cherryho. Každý poznáme situáciu z párty alebo z krčmy keď sa ľudia prekrikujú a my sme schopný vytesnať a odfiltrovať hlasný hlas vedľa sediaceho na úkor tichých slov pôvabnej slečny na konci stola. Dalton a Fraenkel využili tieto efekty aby ukryli do svojej nahrávky gorilu. Polovica probandov načúvala rozhovoru dvoch žien a snažila sa ignorovať mužské hlasy. Druhá polovic načúvala rozhovoru dvoch mužov. Miestnosťou okrem toho prebehol ešte jeden mužský hlas (gorila). Autori sa pýtali probandov či tento piaty hlas, gorilu, zbadali. 90 % z tých čo sa sústredili na mužské hlasy odhalili gorilu. Oproti tomu len 30 percentám, čo načúvali ženským hlasom gorilu postrehli.
A to napriek tomu, že gorila na nahrávke vyvádzala celých 19 sekúnd (celková dĺžka 69 sekúnd).

Myslím, že ďalšia demonštrácia by sa mala týkať rozprávajúcich sa basketbalistov. Tipnem si, že hulákajúcu gorilu medzi nimi nikto nezbadá.

Cherry, E. C. (1953). Some experiments on the recognition of speech, with one and with two ears. Journal of the Acoustical Society of America, 25, 975–979.
Dalton, P., & Fraenkel, N. (in press). Gorillas we have missed: Sustained inattentional deafness for dynamic events. Cognition

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s